„Fúúú, to ale bude riadna štreka,“ usúdili sme už pár mesiacov dozadu, keď sme sa rozhodli ísť v lete do Írska. Lenže, extrémne vysoké teploty na Balkáne z minulého leta som ešte stále mala hlboko zapísané v pamäti a Škótsko pred dvomi rokmi sa nám páčilo, tak prečo nie?
Cestu na trajekt do francúzskeho mesta Cherbourg si však v našej obytnej dodávke trochu rozvrhneme a niečo si cestou aj pozrieme, nech nás tých 1700 km z domu nezožerie zaživa. Prvú noc trávime na krásnej lokálnej farme v Nemecku, kde bučia kravy a domáci ponúkajú na predaj svoj vlastný med. Aj toto leto s nami opäť cestuje Layla, náš pes, takže o starosť viac, ale členovia posádky sľubujú, že o žiadnu starosť nepôjde. A zatiaľ naozaj, kravy ju až tak neberú, je to predsa pes ovčiarsky.
Štrasburg
Mestský kemp v Štrasburgu neprichádza do úvahy, je plný. Bola som si takmer istá, že rovnako pochodím v meste Kehl hneď oproti cez Rýn na nemeckej strane, ale Kehl nás víta s otvorenou náručou, čo je skvelé, lebo Štrasburg máme zhruba v polovici cesty, a to nám prišlo ako dobrý nápad trochu si tu natiahnuť kosti a prejsť sa po meste. Čo však s parkovaním? Naša obytná dodávka síce patrí k tým najmenším a najobratnejším, ale do centra to aj tak nepôjde. Chvalabohu, (nielen) v Štrasbourgu majú veľmi dobre vymyslené P+R (park & ride) parkoviská, ktoré sú veľké a lacné. V cene parkovania okolo 4 € na deň máme v cene ešte aj prepravu celej rodiny miestnou MHD do centra, čo nám zaberie len okolo 10-15 minút. Layla je trochu zošokovaná, električky s kopou ľudí doma v našej dedine nepozná, ale vravíme jej „to je ešte nič, Layla, len počkaj o pár dní na trajekt“.
Parkovanie a presun do centra v Štrasburgu ma uchváti viac ako celé mesto. Katedrála Notre-Dame je síce krásna, ale historické centrum je maličké a narvaté turistami. O pár ulíc ďalej je to veľké mesto ako ktorékoľvek iné. Možno si viac zgustnem na Remeši a budem sa viac cítiť ako vo Francúzsku. Už sa vidím, ako si v tamojšej kaviarni dávam Rose de Reims – tradičné ružové sušienky z Remeša a k tomu možno aj šampus.
Francúzskejšie Francúzsko nakoniec vypadáva z hry
Prehráva boj s Normandiou, ktorú chce Andrej vidieť radšej. „Môj“ bol Štrasburg. Je to škoda, lebo keby som vedela dopredu, že si budem vyberať, radšej zvolím Remeš - mesto, kde bolo korunovaných viac než tucet francúzskych kráľov. Najfrancúzskejšie sa teda cítim na diaľnici za Parížom, keď svojou stredoškolskou a odmaturovanou francúzštinou zvládam z dopravných značiek preložiť nutnosť zaplatiť mýto cez internet. Na cestách A13 a A14 smerom na Normandiu totiž Francúzi zrušili dovtedajšie klasické mýtne brány, autá snímajú priebežne na diaľku a do 72 hodín po prejdení cesty treba mýto uhradiť.
Francúzi sú v tomto samozrejme „podarene francúzski“, pretože značiek o platbe je po celej dĺžke cesty síce koooopec, ale výlučne po francúzsky. Nápad je to inak dobrý, lebo z nejakého dôvodu boli medzi Normandiou a Parížom diaľnice najplnšie (ale bez zápch), zatiaľ čo medzi Parížom a Nemeckom to zívalo pomerne prázdnotou. Možno sme len mali šťastie, ale cítili sme to tak tam aj neskôr nazad domov.
Normandia ma štvala od začiatku
Všetky kempy sú tu vybookované, alebo neodpisujú na maily a nedvíhajú telefóny. Už sme pomaly riešili núdzové prespanie niekde na pláži, keď mi konečne zdvihla telefón pani v kempe v mestečku Lion-sur-Mer a že nech kľudne prídeme, miesto sa nájde. To je fajn, i keď som otrávená – Normandia bude určite nuda a more nie je úplne moja šálky kávy. Ale ako to už býva, to, čo nečakáš, ťa prekvapí najviac. Hoci je mestečko plné britských či kanadských vlajok, aj tu ľudia hrajú pétanque, jedia slimáky, nakupujú ráno bagety.
Hoci som sa na Normandiu najmenej tešila, najviac ma zaujala. Vily zo začiatku 20. storočia pozdĺž prímorskej promenády so svojou špecifickou architektúrou nás očarili. Často majú hrazdené steny s farebnými prvkami a strmé strechy, ktoré im pomáhajú rýchlo sa zbaviť častého dažďa. Modré, zelené a červené odtiene sú v kontraste s bielou alebo svetlo sivou fasádou, no farebnosť tu má aj praktický dôvod, pretože odráža tradíciu rybárskych domov, ktoré boli ľahko rozpoznateľné z mora.
Všetky tie vily s vyrezávanými balkónikmi a štítmi na strechách a ozdobnými verandmi určite majú v sebe kopec zaujímavých príbehov a navyše sme sa pri nich cítili ako na ulici, kde býva rodina Addamsovcov. Pôsobia totiž trochu čudácky, výstredne až tajomne. Možno na tom majú zásluhu aj historické väzby s Anglickom z 19. storočia, keď bola Normandia pre Angličanov „blízkym letoviskom“. Bohatí Angličania vtedy stavali pri pobreží Normandie pobrežné vilky v štýle, ktorý poznali napríklad z Brightonu - s vežičkami, ozdobnými drevenými balkónikmi a so záhradami s upravenými trávnikmi. Mix s tradičným normandským hrazdením vytvoril naozaj veľmi charakteristický štýl. Domy dotvárajú celý charakter prímorskej promenády, ľudia tu behajú, bicyklujú, je tu úžasná atmosféra.
Na druhý deň na obed sa presunieme záverečných 130 kilometrov do Cherbourgu a sme v cieli a na začiatku zároveň. Máme pred sebou Írsko. Hoci, kým nie sme na trajekte, neoslavujem. Mali by sme mať síce všetky doklady a náležitosti, čo sa Layly týka, ale čo ak sa pohraničnej administratíve niečo znepáči? Strachy preč, zas je všetko naopak. Znepáči sa akurát colník Layle, keď nám nakukne do dodávky. Layla naňho šteká, čo si dovoľuje narušovať náš osobný priestor a colník sa len usmieva: „Ale si vás chráni!“ Layla ho hádže do rovnakého vreca ako poštárov. Laylin čip funguje tiež, svoj psačí pas má a v ňom pečiatky o očkovaní proti besnote aj odčervení, a tak môžeme na loď. Hurá!
Ako vyzerá 20-hodinová plavba trajektom so psom?
Na rôznych trajektoch môžu byť rôzne odlišnosti, ale na trajekte spoločnosti Stena Lines to vyzerá tak, že psy so svojimi majiteľmi (a že nás tu takých je!) majú vlastné kajuty, vlastnú chodbu a vlastnú vonkajšiu palubu. A tým to končí 😊. V praxi to znamená toľko, že všetky kajuty na našej chodbe sú bez koberca, rovnako tak celá chodba. Na vonkajšej palube sú sáčky pre prípadné psačie nehody a niekoľko koberčekov, kde by mali cikať. A absolútna prax je taká, že psy na lodi nechcú potrebu robiť vôbec a keď už, tak nie na koberček. Ešte o 22.30 stepujeme na vonkajšej palube a čakáme na zázrak, nech sa ako-tak v kľude vyspíme. Layla to nakoniec pochopila, ale určite si niečo zamrmlala popod fúz.
Nikde inde po lodi sa pes pohybovať nesmie, takže sa pri nej hodiny mimo spánku striedame; sama ostane v kajute na polhoďku, len kým sme na raňajkách, a veru škoda, že sme v kajute nenechali zapnutú kameru. Keď sa totiž vrátime, kôš je na zemi a čosi z neho vytiahla. Tá chlpatá potvora. Možno aj vylihovala v našich posteliach.
Okolo 14.00 sme v Írsku. Čaká nás Dublin, presun takmer až na sever a postupné putovanie západným pobrežím na juh. Čaká nás tu dokopy 12 dní. Čakajú nás skôr prírodné krásy a zaujímavosti. A my stále nevieme, čo všetko od toho čakať.
Video
Prvé štyri dni cesty sú zhrnuté do 16 minút. Príjemné pozeranie :-)
