Pri odchode z kempu na okraji Dublinu si dávame pozor, aby sme sa zvrtli do správnej strany a smerujeme na sever. Pri mýtnej bráne o niekoľko málo kilometrov ďalej nám navigácia ukazuje cieľ vo vzdialenosti 280 km o vyše 3 a pol hodiny. Hluk veľkomesta sa o chvíľu mení na pokojné vnútrozemie, čo ale neznamená, že sa dá hocikde zastaviť a nasávať atmosféru. Musíme zapojiť Google Earth a príjemné miesto na uvarenie vlastného obeda si doslova vysondovať. Len tak sa nám podarí nájsť nenápadnú odbočku k tichému jazeru s dvomi mladými rybármi.
Írske útesy inak
Okrem dublinského kempu máme aj tento najbližší – pri útesoch Sliabh Liag (angl. Slieve League) – ešte dopredu zarezervovaný z domu. Zvyšok cesty chceme improvizovať. „Len prvé dva kempy, nech sa trochu zoznámime s krajinou,“ znie dohoda z domu a ja sa na to „potom“ už veľmi teším. Je síce príjemné mať veci vybavené dopredu a vedieť priamo, kam ideme, ale chýba tomu spontánnosť a dobrodružstvo. A tak je toto dobrý kompromis. Vieme dopredu, čo zhruba chceme vidieť, alebo kde a akú turistiku si dať, no nemusíme sa toho striktne aj držať. Uvidíme, ako sa bude cesta odvíjať a na čo budeme mať chuť.
Od začiatku viem, že na Moherské útesy chuť mať nebudem. Niekedy som v takýchto veciach trochu tvrdohlavec a just nepôjdem tam, kde všetci. Nemusí to platiť úplne vždy, nechávam si v tomto smere vyhradený priestor na ústupky 😊. Tu to ale platí, rada dám prednosť írskym útesom, ktoré nie sú také známe a pritom sú vyššie ako tie Moherské, a to až trojnásobne. To ale neznamená, že Sliabh Liag sú úplne neznáme. Aj tu je vybudované návštevnícke centrum a takmer až k vrcholu útesov premáva shuttle bus.
Turistika na útesy
My máme na najbližšie dve noci rezervovaný najbližší kemp, ktorý nesie meno útesov a ktorý síce nie je dostatočne mimo civilizácie, ako sa mi to z fotiek najskôr zdalo, ale príjemný je aj tak. Navyše je to jediný kemp v Írsku, ktorý sme na našej ceste „okúsili“, od ktorého bola krčma vzdialená len 5 minút pešo a to už sa „opla“. Andrej mi tam sľúbil dokonca koncert U2, len ich zabudol pozvať. Namiesto nich tam na druhý deň vo večerných hodinách spieva nejaký folkový spevák, čo nie je ani U2 ani typická írska hudba ... ale varia tu naozaj dobre a atmosféra je tu presne ako v iných podobných krčmách na ostrovoch severozápadne od Francúzska.
„Chcete ísť na útesy pešo?“ pýta sa nás majiteľ kempu pri našom večernom príchode. „Priamo z kempu vedie tzv. Pilgrim´s Path až hore, celý okruh bude mať asi 12 km. Ale nevydajte sa po tzv. One Man´s Pass, keď budete hore na útesoch. Posledné dni pršalo, bude to celé bahnité a šmykľavé,“ varuje nás.
Hneď za kempom naozaj začína cestička, po ktorej sa pasú ovce a rozliezajú sa z nej do okolitých vresovísk. Layla na ne hľadí, ale z nejakého dôvodu ju tieto írske kamošky berú o čosi menej ako tie balkánske, na ktoré bola vlani oveľa viac vysadená. Layle dovolíme piť z potoka, aspoň sme jej nemuseli trepať vodu, stačí, že vláčime svoju. Dnes je na Írsko totiž neuveriteľne krásny slnečný deň, čo je skvelé, ale o to viac vody musíme brať.
Zhruba za polovicou výstupu na nás kričí tabuľa s upozornením, že ďalej sa už táto turistická cesta mení na mierne nebezpečnú a treba byť obozretný, ale chvíľu to ešte trvá, kým sme na útesoch. Krásne počasie sa na vrchole razom mení na chladné a veterné a áno, blato už máme pomaly aj za ušami, ale zas taká hrôza to rozhodne nie je. Aj One Man´s Pass dokonca vyhodnotíme miestami za lepšiu alternatívu k vrstevniciam pod ním, kde sa veľké skaly miešajú s mokrou rašelinou a Layle sa po nich cupitá horšie ako po chodníku na vrchole útesov. „Som asi trochu sklamaná,“ priznávam pri pohľade na druhú stranu útesov Slieve League. Nepripadajú mi nijako dramatické, nič extra.
Keď sa však po útesoch dopracujeme k vyhliadkovej plošine, kam ostatných turistov vozia autobusy, uznávam, že toto je TO miesto. Dáva to logiku, prečo je plošina vybudovaná tu, výhľad na 600-metrové útesy je odtiaľto určite najkrajší. A keby náhodou aj nie, túra to bola pekná, cez tiché zelené pastviny s výhľadom na oceán nielen pod útesmi ale aj na druhú stranu v diaľke.
Kam teraz?
Layline labky sú špinavé aj na druhý deň. Toto sa bežne nestáva, lebo aj keď je to pes biely, je to pes samočistiaci. Hoci sa aj zasviní, za nejaký čas to z nej opadá, vyšumí, stratí sa. Ale rašelina! To je jedna čistá katastrofa, a tak biela Layla aj na druhý deň behá v tmavých čižmách.
S Francúzmi odvedľa sa doberáme a pretekáme sa, kto sa dnes zbalí prví. Aj oni aj my sme totiž na odchode zo Sliabh Liag. Oni mieria do oblasti Connemara a my stále nevieme presne kam. Máme totiž taký plán a predstavu: pozajtra musíme byť na jednej ustricovej farme. Jej návštevu som rezervovala ešte z domu, lebo lístky sa rýchlo míňali a pozajtrajšok som z tých zvyšných dostupných vyhodnotila ako najlepší termín, ktorý by nám mohol zapadať do cesty. Bolo by to síce ideálne o deň skôr, ale nedalo sa, takže sa musíme dva dni po ustricovú farmu nejako pretĺcť. A tak máme takú predstavu, že pôjdeme v kľude pobrežím, budeme sa kochať, a keďže už aj tak nemáme žiadne ďalšie spanie rezervované, nájdeme si niečo na divoko v tých nádherných pobrežných zákrutách. Napojili sme sa totiž na tzv. Wild Atlantic Way.
Jazda po Wild Atlantic Way
Divoká atlantická cesta je vyše 2500 kilometrov kľukatej cesty pozdĺž západného pobrežia Írska. Ak by ste sa zastavili na každej vyhliadke a preskúmali každý kút tejto cesty, trvalo by to údajne viac ako mesiac. Na Wild Atlantic Way sa totiž nachádza nejakých 160 - 180 kovových značiek, ktoré označujú tzv. „Discovery Points“ – teda miesta, kde sa oplatí zastaviť kvôli výhľadu, prírodnej kráse alebo kultúrnej zaujímavosti Sú umiestnené na vyhliadkových bodoch, ktoré sú oficiálne registrované ako súčasť trasy. Značka WAW a celá trasa sú často prirovnávané k americkej Route 66, ale v „írskom štýle“ – s dôrazom na objavovania „divokého“ Írska – jeho prírody, kultúry, histórie a autentického života. No, trošku by sa o tejto definícii dalo v dnešnej dobe už polemizovať, ako najbližšie dva dni zistíme.
A tak si jazdíme pár kilometrov po WAW, až odbočíme na veľmi príjemnú pláž Muckross s lokálnym nádychom, kde nám síce práve svieti slnko, ale voda je pomerne studená. Keď do nej vlezieme druhýkrát, už sa nám zdá teplejšia; je to rozhodne len o cviku. Layla sa v nej máča tiež, ale tá rašelina nie a nie zísť. Je to vážne supermateriál. O pár kilometrov ďalej si v mestečku Killiybegs dávame na obed hutný „chowder“, Andrej vsadí na istotu kreviet a kalamárov, čo sa ukáže ako neistota, lebo obe sú vyprážané. Takto zabíjať chuť mora! Evidentne to ale nie je ojedinelý prípad, viackrát si vravíme, že sa na prípravu morských plodov musíme pýtať dopredu, aby sme sa vyhli takýmto nemilým prekvapeniam.
Ako som vravela – len sa tak „loudáme“ po WAW a náhodne podľa Google Maps zastavujeme pri nejakých bodoch záujmu, ale extra nás to neberie. Vyliezť z auta, urobiť si pár fotiek a ísť robiť to isté ďalej ma vôbec nebaví. O to viac, ak informácie na webe – ako pri tisíckach iných miest na svete – uvádzajú, že je to skrytý poklad, a keď tam dorazíte, na ten skrytý poklad s vami v rovnakej chvíli hľadia ďalšie desiatky ľudí. Tak je to aj so skalným útvarom Fairy Bridges. Zaujímavejšia je skôr pláž pri ňom, kde odliv opäť, rovnako ako v Normandii, vyhnal more odhadom 400 metrov od pobrežia.
Začíname viac pochodovať po írskom pobreží na displeji telefónu, nie naozaj, lebo na dnes sme si chceli nájsť nejaké pekné miesto v prírode, divoké, mimo ľudí, pozerať na burácajúci oceán a spať pri zvuku vĺn. Lenže tu to nepôjde, ak to nechceme robiť nasilu a prespať niekde na parkovisku bez romantiky len preto, aby sme neplatili za kemp. Ani cez Google Earth nevieme nájsť na tomto pobreží pekných pár desiatok kilometrov pred nami žiadne miesto, kde by to potenciálne šlo. Po pobreží vedú len asfaltové cesty bez možnosti odbočenia niekam do zabudnutia. Vidíme to aj priamo „v teréne“: všetky pozemky okolo ciest sú oplotené, prípadne zarastené hustými kriakmi a vybočiť mimo civilizáciu sa tu vlastne nikde nedá. Veru, tu nie sme v Ománe.
„Nevadí, poďme bližšie k ustricovej farme, tam vyzerá byť toho na skúmanie viac,“ čo už nám iné ostáva. A tak si na dnešnú noc namiesto divokého miesta pri oceáne nájdeme kemp vo vnútrozemí. Bol to opäť náhodný výber na Google Maps a ešte 500 metrov pred ním aplikáciu upodozrievame, že ukazuje bludy, lebo nič nenaznačuje tomu, že sa tu má ten kemp o chvíľu zjaviť. Žiadne značenie nás mätie, ale kemp tam naozaj bol – príjemný, rodinný kemp, ktorý nám pri zajtrajšom rannom daždi padne celkom vhod.
