Tak dnes už teda prší. Prvá nepríjemná prognóza na tento trek sa plní už ráno na druhý deň diaľkovej túry Kungsleden.
„Najhorší je dážď, keď rozkladáš alebo skladáš stan,“ vraví mi Andrej. „Keď už ideš, tak jednoducho ideš – dážď či nedážď .“ Ešte som trochu hrdobec a myslím si, že dážď mi nevadí, ale akonáhle ma Andrej ukecá, aby sme sa išli naraňajkovať do sucha kuchynky (veď servisný poplatok, ktorý som vysvetľovala minule, sme zaplatili), uznávam, je to „Oh, ya!“. Už o pár minút sa pýtam samej seba, či odteraz budeme platiť pomerne slušný servisný poplatok na každej chate, ak bude každé ráno liať alebo čo?! Na dobré sa rýchlo zvyká...
Švédska filozofia v praxi
Toto je zároveň prvýkrát, čo môžem pozorovať švédsku filozofiu „lagom“ priamo v praxi, lebo „lagom“, to je tak akurát – ani priveľa, ani primálo. Je to filozofia primeranosti vo všetkom: v práci, stravovaní, dizajne,... Neznamená to žiadnu priemernosť, ale udržateľnú spokojnosť bez plytvania.
Tu na horských chatách sa to prejavuje v jednoduchosti, no funkčnosti týchto chát a v spôsobe, ako tu veci fungujú. Napríklad také varenie: plyn je do chaty zavedený využívaním plynových fliaš, ktoré sem ešte počas zimnej sezóny navozia snežné skútre. Umývadlo ani žiadny odtok vody priamo z chaty tu nečakajte. Namiesto toho sú tu dve vedrá a jeden lavór. Jedno vedro je na vodu čistú a kto potrebuje, naberie si z neho a uvarí, čo potrebuje. Svoj riad si umyje v lavóri, kde opäť zmieša onú čistú vodu s trochou teplej (starí mazáci už vedia, že si jej spolu s čajom zohrejú trochu viac aj na tento účel). No a potom tú špinavú vodu z riadov vylejú do druhého vedra určeného na špinavú vodu. Samozrejme, vedrá sa rýchlo minú (čistá) alebo zaplnia (špinavá) a ten, na koho Čierny Peter vyjde, ten koná. Buď ide po vodu do zdroja, ktorý vždy niekde vonku je (rieka, jazero alebo malá nádrž opäť len z týchto zdrojov) alebo tú špinavú ide vyliať na miesto vonku určené len na to. Krásne to tu funguje, všetci robia to, čo treba.
„Lagom“ je aj pri záchodoch. Aj tam je vonku vedro s vodou na umytie rúk. Lenže, ako si umyť obe ruky naraz, keď si vodu musíš sám na tie ruky vylievať? Aha! Visí tu stará prázdna plechovka s dierkou na spodku. Šup s vodou z vedra do plechovky a tá tečie presne tak „lagom“ – tak akurát, aby som si obe ruky naraz umyla. A Čierny Peter opäť ide vedro s čistou vodou aj tu doplniť.
Toto je pre mňa taký bonus, pretože robíme presne tie dve veci naraz, ktoré mám tak rada – vynakladáme fyzické úsilie, aby sme zažili dobrodružstvo a zároveň spoznávame inú kultúru. A človek by si povedal, že sme stále v Európe a až taká iná tá kultúra to zas nie je, ale podľa mňa je. Je to lagom 😊.
Keď sa kuchynka mierne zapĺňa ľuďmi a začína tu byť tesno, vyrážame na dnešný 22 km dlhý úsek. Andrej mal pravdu: keď idem, ten dážď vlastne ani nevadí. Niežeby len mrholilo, ale ani neleje ako z krhly. A fúka. Na nepremoky podľa intenzity dažďa budeme celý deň ešte nahadzovať alebo zhadzovať aj väčšie pršiplášte, ktoré dodatočne ešte viac zakryjú aj batohy.
Kungsleden je viac-menej rovina. Našich vyše 100 km má dokopy prevýšenie 1 000 metrov, čo je na takom úseku nič, ale ak sa niekde tie výškové metre trochu viac skoncentrovali, tak prvý taký úsek je tu. Za chatou nechávame za sebou brezový les a postupne stúpame do otvorenejšieho terénu svahom známym ako Kieronbacken. Pre milovníkov ozajstnej horskej turistiky to však ani s ťažšími batohmi nie je žiadny postrach. Výstup nám odhaľuje neuveriteľne krásne výhľady na jazero pri chate Abiskojaure aj na pomerne vysoké hory naokolo.
Ďalší zo švédskych kultúrnych rozdielov
Pred Kieronbacken sme minuli tabuľu, ktorá naznačovala koniec národného parku Abisko. Netuším, prečo tam park končí, lebo príroda je ďalej úžasná a dokonca ešte úžasnejšia v porovnaní s tým, ako sme ju vnímali včera. Znamená to však jednu vec – tu už sa naozaj môže spať kdekoľvek vo voľnej prírode a je to zas ďalší zo švédskych kultúrnych rozdielov. Tento sa volá „Allemansrätten“. Je to niečo ako právo všetkých ľudí spoznávať krajinu zodpovedným spôsobom, t.z., že stanovať môžete viac-menej kdekoľvek, ak tým nebudete rušiť súkromie iných ľudí a samozrejme sa budete správať zodpovedne voči prírode, zvieratám, atď.
Zatiaľ sa mi ide dobre, a keď pri jednoduchom plote kvôli sobom zložíme batohy a vidíme značku „5 km – loďka“, som presvedčená, že ju využívať nebudeme. Prevádzkuje ju miestny obyvateľ a v diaľke za jazerom uvidíme aj osadu tunajších pôvodných obyvateľov Sámov. „To neverím, že by tá loďka na osobu stála 50 eur,“ zneisťuje ma Andrej, ale tak si to pamätám. A naozaj, keď prichádzame k jazeru, na tabuli je tá horibilná suma a pomerne riedky časový plán, kedy loďka odchádza. Hustejšia preprava nie je potrebná, lebo Kungsleden je dosť prázdny aj počas najväčšej sezóny. Pár ľudí samozrejme počas dňa postretáme, ale dokopy by som ich zrátala hádam na 20 za celý deň. S niektorými sa potom opätovne stretávame na/pri chatách, kde sa samozrejme zrazu všetci na podvečer nájdeme.
„Kukaj, aká civilizácia! Platba loďky možná aj cez Apple Pay,“ číta ešte Andrej inštrukcie pre prevoz loďkou a vyrážame po svojich, čím zahadzujeme možnosť skrátiť si dnešnú etapu o 5-6 kilometrov. Priznávam ale, že blížiac sa do dnešného cieľa Alesjaure začínam mať dosť a pri rieke, cez ktorú hľadáme optimálny prechod (= miesto, kde sa dá čo najlepšie preskákať cez kamene) si ešte raz oddýchnem.
Zas cálujeme
Alesjaure je trošku iné ako Abiskojaure. Tam bola jedna prízemná chata pre ubytovaných a jedna samostnaná kuchynka, tu sú také ubytovacie chaty tri a každá z nich má svoju kuchynku. „Po dnešných 22 kilometroch nám sauna dobre padne,“ hľadáme alibi na zaplatenie servisného poplatku aj tu. „Ale ďalej to už asi oželieme.“ Saunu síce nakoniec vyhodnotíme ako menej dobrý zážitok ako včera (bolo tam fakt plno a cesta k rieke zo sauny bola taká dlhá a strmá, že kým som k nej prišla, už som sa do tej rieky ponoriť celá neprinútila), ale servisný poplatok sme opäť neľutovali. Celodenný dážď podpísaný na našich veciach sme tak mohli hodiť za hlavu, lebo veci putovali do sušiarne, kde nám v noci krásne preschli. A my sme opäť mohli posedieť v kuchynke a nielen sa krčiť v stane. Niežeby niekto kontroloval, či človek sediaci alebo variaci v kuchynke poplatok aj platil, ale chceme hrať fér a bez výčitiek.
V malom obchodíku v hlavnej chate je vyvesená predpoveď na ďalšie dni. „Super, zajtra má byť pekne. Ale pozajtra zas celý deň prší.“ No, krstom sme dnes prešli, už nás to neprekvapí.
And the Oscar goes to ... Pinole!
Ráno nás v stane budí slniečko, predpoveď vychádza. Veci máme suché, raňajkové vločky sme si práve zaliali vriacou vodou, paráda. Na celom treku si do nich pridávame aj pinole a lyofilizované ovocie a každé ráno mám chuť spustiť pred prvou lyžicou smerom do úst fanfáry! Pinole je veľmi výživná tradičná stredoamerická potravina z jemne pomletej praženej kukurice - dodáva rýchlu energiu a preslávili ju predovšetkým mexickí vytrvalostní bežci kmeňa Tarahumara. Lyofilizované ovocie zas neváži absolútne nič, no keď celú zmes zalejeme horúcou vodou, ovocie pustí svoju šťavu do celej zmesi a my sa toho nevieme pomaly dojesť. Navyše nám energia naozaj zázračne dlho drží a nie sme z raňajok napriek výkonu hneď hladní. Úžasný objav!
Včera som stratila zubnú kefku. Musela mi vypadnúť z bočného vrecka na batohu, keď sme odchádzali z Abiskojaure. Zuby teda umývam prstom s nageglanou pastou, lebo ak už pri chatách nejaký malý obchodík je, nájdete tam hlavne základné potraviny pre diaľkových turistov, lebo to je niečo, s čím sa ráta – že to turisti minú a musia dokúpiť. Kefky sa bežne na treku nemíňajú, a tak tu v sortimente chýbajú. Ukazovák bude musieť na pár dní stačiť.
Komárie peklo
Kefka však nie je dnešný hlavný problém. Tým sú tentokrát už naozaj komáre. „Prečo je ich tu toľko, keď už sme nad pásmom lesa?! Tam mali byť hlavne, tak prečo sú zrazu tu?“ Nedá sa to vydržať. Len čo sa pohneme z Alesjaure do dnešného cieľa (ktorý je zatiaľ otázny), roje komárov nás neúnavne prenasledujú. Chvíľu sa oháňame, no nepomáha to, a tak z batohov tasíme klobúky so sieťkou, ktoré sme kedysi kupovali ešte do Škótska. Nahlas si vydýchnem a komárom sa spoza sieťky škodoradostne smejem. Neostávajú nám však nič dlžný, nájdu si na našich telách miesta, kde je naše oblečenie najtenšie a ďobajú cez to. Vždy však lepšie ako do tváre.
Ale čo to počujem?! Komáre sa nahlas chechcú, lebo vietor mi vztlakom nadvihuje o dve čísla väčší klobúk z mojej hlavy, odhaľuje mi celý krk a do toho čakám, kedy reálne snáď aj vzlietnem. Žiadna sranda, boj s komármi má podoby, o ktorých by sa mi ani nesnívalo. A obedová prestávka? „Cez sieťku sa nenajete, že?“ opäť počujem ich škodoradosť, a tak pri jedle pochodujeme tempom minimálne 6 km za hodinu sem a tam, aby sme tým lietajúcim potvorám aspoň trochu unikli. A pritom mám v ruke tú najchutnejšiu dehydrovanú stravu, akú som si na tento trek doniesla. Prekvapivo túto súťaž vyhral jačmeň s červenou repou, ktorého sa neviem dojesť. Červený je ako tá krv, ktorú nám tie mrchy cucajú.
Dnes mi nie je najlepšie. „Žeby to bola povestná kríza na tretí deň?“ pýtam sa samej seba. Je pravda, že aj keď som včera bola hrdobec, tá včerajšia dlhšia etapa zlúčená s cestovateľskou únavou z predošlých dní ma trochu dohnala, ale čo ma dorazilo, bola včerajšia sauna. Nestihla som po nej dostatočne doplniť tekutiny a dnes to hlava cíti. Okrem komárov ma kvári aj kopec, na ktorý dnes lezieme, ale nakoniec som mu vlastne vďačná, lebo práve on nás tých komárov zbaví. Do vyššej nadmorskej výšky, kde ešte ostávajú zo zimy aj snehové polia, sa im už nechce letieť mrznúť.
Mám dosť
Tou chatkou pri snehových poliach je Tjäktja, ktorú Švédi vyslovujú niečo ako „Čekča“, čo nám chvíľu potrvá, kým pochopíme, že ide o to isté. Andrejovi ešte ráno preletel mysľou nápad, aby sme to dnes potiahli ďalej – buď niekam na polcestu alebo až do ďalšej chatky Sälka – lebo dnes to do Tjäktja bolo zatiaľ len 13 km. Lenže ja mám dosť, a tak, keď prechádzame úžasným vysoko zaveseným závesným mostom cez rieku smerom k chatke, viem, že na dnes sme na konečnej a v Tjäktja vystupujeme.
„V Tjäktja nie je ani obchod ani sauna. Tu je len jednoduché ubytovanie a kuchynka,“ vravím Andrejovi, a hoci nás predošlé dve rána v suchej teplej kuchynke tešili na duši aj na tele, vieme, že tu to musíme oželieť. Hádam nebudeme platiť 60 € za rannú polhodinku v kuchynke! Hoci, podľa predpovede z Alesjaure na zajtra má celý deň opäť pršať a my už tušíme, že to bude pravda. Začíname pozorovať vzorec, ktorý tu momentálne funguje: deň je pekne, deň prší, pekne, prší, atď. A dnes je pekne.
Ako velia pravidlá stanovania pri chatách na Kungsleden – platíš, stanuješ pri chate, neplatíš, stanuješ aspoň 150 až 200 metrov od chaty. Ideme teda kúsok ďalej a miesto je to nádherné. Aj dostatočne veľké kamene v okolí opäť nájdeme, lebo náš stan je tak ultraľahký, že pri týchto severských vetroch ide jeho ultraľahké kolíky z tejto ultrapriepustnej a ľahkej zeminy vyrvať zo zeme.
Dnes radšej skôr zalezieme a pôjdeme spať, aj keď je to jedno. Veď vidno je tu stále.
