Časť susedov - rodičov má večer v kempe párty, za ktorou v ničom (až na alkohol) nezaostávajú ich deti. Je tam veselo, deti lietajú po celom kempe, určite majú vymyslenú nejakú super špiónsku hru, sveta im žiť! A keby sme neboli tak na šrot po minulej noci v kamennej írskej púšti, boli by sme fanúšikmi tejto superpárty oveľa dlhšie do večera, hoci ráno pri pohľade na vstávajúcich zombie zo susedných stanov a karavanov nič neľutujem 😊.
Smerujeme na polostrov Dingle. Spolu s polostrovom „o jedno poschodie severnejšie“, kde sa jazdí roadtrip Ring of Kerry, patria tieto dva polostrovy medzi turisticky najznámejšie. A vraj, nedať aspoň jeden z nich by bol hriech. Takže ráno ešte za kempom opäť okúsime chladnú írsku kúpačku v oceáne a o hodinku už stúpame do Conor Pass (írsky: An Chonair), čo je jeden z najvyšších horských priesmykov v Írsku, po ktorom vedie asfaltová cesta. Cesta z tejto strany je užšia a dole za kamenným plôtikom sú zrázy, ale ani sa nenazdáme a sme hore vo výške 456 m.n.m. Je to obľúbená cesta aj pre cyklistov, míňame ich cestou viac a obdivujeme, čo Andrej nakoniec zaklincuje vetou: „No, zas až taký výkon to nie je, veď to je taká írska Pezinská Baba.“
Pod Conor Pass zastavujeme v mestečku Dingle, kde robíme nákup na najbližšie dva dni a rovno si dáme aj obed. Dingle je opäť írsky farebné, každý dom svojou farbou prispieva do tvorby „dúhy z domov“ a miestny pub má opäť servis a atmosféru, ako sa patrí. Dokonca ani objednaná ryba nestihla cestou na náš stôl padnúť do fritovacieho oleja, majú u nás veľké plus. „Polkilometra odtiaľto je malý chodník slávy,“ ukecávam zvyšok, že toľko času predsa máme, aby sme si pozreli tunajšiu hviezdu Julie Roberts. Zmienka uvádza, že chodník vznikol po tom, ako sa vo filme Ryan’s Daughter (1970) objavil herec Robert Mitchum práve na polostrove Dingle, čo pomohlo mestu a pubu k väčšej viditeľnosti. Pravda však je, že veľa ľudí o ňom asi nevie, nátresk tu rozhodne nebol.
Na polostrove Dingle sa jazdí predovšetkým okruh Slea Head Drive, ktorý je známy aj vďaka miestam spojeným s natáčaním Star Wars: The Last Jedi, na čo turistov upozorňujú aj veľké tabule. My však už cestou potrebujeme riešiť skôr iné veci, presnejšie kde prespíme túto noc, lebo zajtra si plánujeme dať výstup na najvyššiu írsku horu Carrauntoohil. Úloha to vyzerá byť trochu zapeklitá.
Najnižší base camp na svete
Kým sa presúvame po Dingle smerom k slávnej pláži Inch beach, po ktorej sa dá jazdiť autom, vyhľadávam a obvolávam kempy v relatívnej blízkosti začiatku výstupovej trasy na Carrauntoohil. Žiadna sláva, kempy sú buď plné alebo ďaleko na to, že ráno chceme na túru vyraziť čo najskôr s ranným zore. Ale nejde to ani sprava, ani zľava. Zúfalo siahame po možnosti prespatia na parkovisku pri východiskovom bode č. 1 na najvyšší írsky kopec, keď podľa webu nachádzame vo východiskom bode č. 2 možnosť kempovania v takých roztomilých drevených chatkách za roztomilých vyše 100 €. Aj tak však do miesta zvanom Cronin's Yard voláme. Bože môj, opäť ten telefón! Slečna mi toho vraví do telefónu celkom dosť, z toho vyrozumiem len to, že môžeme kempovať u nich na parkovisku za 15 €, v čom máme zahrnutý aj prístup na toalety. „Super! Zvyšok doriešime na mieste, lebo v telefóne nerozumiem. Ale kempovanie u vás na parkovisku je teda dovolené?“ uisťujem sa nakoniec. Je to tak. Ono sa naozaj vždy všetko nejako vyrieši 😊.
Komunikácia o 45 minút neskôr z očí do očí je úspešnejšia a ja som nadšená, ako sa to skvele vyriešilo. Akurát ... ojoj, Layla. „Fúúú, vy máte psa! Ale pes je tu zakázaný,“ vraví nám slečna a prítomné osadenstvo vážne pritakáva. „My vieme, že hore na Carrauntoohil nesmie ísť. To je v poriadku, dcéra s ním ostane dole. Tu dole na parkovisku je to v poriadku, nie?“ odpovedáme späť, máme to dopredu naštudované. A následne schválené celým osadenstvom.
O zákaze vyjsť na Carrauntoohil som sa dočítala dopredu, preto sme sa medzi sebou v rodine dohodli, že niekto s Laylou ostane dole, no aj tak ma prekvapilo, ako veľmi vážne to tu berú. Dôvodom je to, že pozemky pod Carrauntoohil patria súkromným vlastníkom, ktorí tu majú svoje pastviny pre ovce a psov tu teda netolerujú, čo je naozaj veľavravne a trochu surovo oznámené nielen na pár tabuliach, že psy ďalej za Cronin's Yard nesmú, ale dokonca aj jedným oznamom, že – citujem – „psy za týmto bodom môžu byť zastrelené“. Ok, je nám to dostatočne jasné, o čom poučujeme dostatočne aj dcéru, ktorá si s Laylou zajtra robí vlastný program, pôjdu si spolu zabehať, tak jej niekoľkokrát radšej kladieme na srdce, aby zvolila ten správny smer behu.
Inak som Cronin's Yardom skutočne nadšená. Je to taký roztomilý základný tábor pod Carrauntoohil, ktorému ale Íri dávajú patričnú poctu svojho najvyššieho vrchu, hoci má len 1 038 m n. m. Možno Cronin's Yard vyzerá na prvý pohľad len ako obyčajné parkovisko, ale nie je tomu úplne tak. Hoci z „horskej“ chaty na večer všetci zamestnanci odchádzajú, záchody aj sprchy nechávajú otvorené a vo vedľajšom pristavenom domčeku je dokonca k dispozícii malá kuchynka. Páči sa mi, ako tu turistom dôverujú. Napokon, je nás tu aj tak len pár, aj s nami tu na noc napočítam do 10 ľudí.
Predpoveď počasia nie je na zajtra nič moc, vstávať sa bude o 6, len si uvaríme čaj, jedlo máme predpripravené a 6.30 odchádzame. Dcéra sa presunie zo stanu do auta k Layle, aby si baby ešte pospali. My hneď za Cronin´s Yard vstupujeme do údolia Hag's Glen, ktoré zjedlo všetky odtiene zelenej. „Toto je neuveriteľne nádherné údolie,“ hovoríme si asi stokrát. „A ja som si myslela, že sem ideme len preto, aby sme si odškrtli najvyšší vrch Írska.“ Figu borovú, toto miesto nás všetkých dostalo! Ešte keby tak neotravovali tie otravné štípajúce mušky midges, bolo by to úplne dokonalé!
Midges sú riadne potvory. Kým sa človek hýbe, dá sa to vydržať, vtedy asi len číhajú. Ale v sekunde zastavenia, sa ho zmocnia. Raňajky si teda radšej zjeme za chodu, lebo od stáleho zaháňania sa nám aj uvarené vajcia padajú na zem. Našťastie sme na midges pripravení už od našej cesty do Škótska pred dvomi rokmi – máme účinnú zbraň v podobe klobúkov so sieťkou. Problém je len v tom, že sa tak dosť ťažko raňajkuje.
Čím vyššie stúpame, tým nás midges nechávajú byť, takže si zas o to viac môžeme užívať nádherné výhľady, v kľude zastať a kochať sa pohľadmi na jazerá a nádhernú zelenú ihlu, ktorá trčí z horského hrebeňa vpravo nad Hag´s Glen. „Tamto to v diaľke bude asi Devil´s Ladder,“ ukazujem už pomerne skoro so vstupom do údolia na najnebezpečnejší úsek výstupu, ktorý máme pred sebou. A ako sa približujeme, áno, je to tak, je to ten obávaný „Diablov rebrík“ – úzky žľab s prevýšením do 300 metrov plný uvoľnených skál.
Z diaľky vyzerá veľmi pekne. Je to taký úzky kamenný koridor uprostred zelenej prírody. Ukazuje sa, že v tomto komíne ani tak nejde o suť, ale skôr o väčšie skaly, pod ktorými si cik-cak hľadá cestu voda z kopcov v podobe potôčika. Strmý je teda ten koridor ale dosť, niekedy to skôr vyzerá ako štveranie po štyroch, nie ako chôdza, ale v tomto počasí tu zatiaľ nie je žiadne nebezpečenstvo. Skôr sa obávame cesty nazad, ak by sa počasie zmenilo, takže nezaháľame a aj keď tu midges už ani nie sú, aj tak sa nezabávame zastávkami. Až keď prekonáme Diablov rebrík ... lebo tomu pohľadu dole sa nedá odolať.
Miestna bežkyňa nás nad Devil´s Ladder predbieha s eufóriou športovca a slovami “Lovely cloudy weather!”. To môže povedať len Ír 😊. Čaká nás posledných 20-30 minút na vrchol, no ako sme vyšli z úzkeho komína na otvorenú planinu, fučí čoraz viac. Ovce sa pasú naokolo akoby nič. Nie tak ďaleko na obzore sa zgrupujú oblaky. Poďme, poďme, pridajme do kroku! Víta nás kríž na vrchole. „Tak aspoň najvyššia hora Írska, keď už tá škótska mi nevyšla,“ konštatuje Andrej. „Lenže, vieš čo? Toto bolo oveľa krajšie,“ prikyvkávame obaja so synom. „Naozaj. Nielenže je to tu tak nádherne zelené, ale ani ľudí tu niet. Na Ben Nevis išli celé húfy turistov.“ A sem na Carrauntoohil? Počas našej cca 4 - 4,5-hodinovej túry ich mohlo byť okolo 20.
Do Cronin´s Yard prichádzame na chlp s príchodom dažďa a hromov, ktoré sa na chvíľu menia dokonca na krúpy. Domáca polievka s príjemným írskym sódovým chlebom, ktorý sme si v Írsku celkom obľúbili (keďže sme tu čakali len vatový biely sendvič) a úžasným mrkvovým koláčom vo „vysokohorskej chate“ nám po výstupe na najvyššiu horu Írska vylúdi príjemný úsmev na tvári. Neviem sa tejto špecifickej atmosféry írskeho basecampu nabažiť. Bolo to nečakané a o to nádhernejšie.
Niečo nečakané a celkom bizarné nás ešte v Írsku stále čaká - v poslednej írskej časti čoskoro.
