Z vlaku sa vyvalilo tooooľko ľudí s batohmi! Moje nadšenie na Kungsleden je otázne. „Ja som tak dúfala, že tam nebude až taká ´plnka´...,“ pomyslím si, ale moje obavy sú predčasné. Už teraz cestou vlakom budeme vidieť, že ľudí postupne ubúda a nejaké batohy vystupujú na každej stanici. Vyzerá to tak, že sever Švédska je raj turistiky.
Na zvyšných 5 hodín už sedíme v klasickom sedadlovom vagóne a ako na potvoru máme sedadlá, pri ktorých nie je okno, čo je pekná nuda. Väčšinu času však nakoniec trávime v jedálenskom vozni, kde si pocuckávame pri veľkých oknách kávu a pozorujeme okolie. Strom, plot, jazero, kameň - objekty v pohyblivom divadle cez okno vlaku sa dajú vymenovať veľmi rýchlo. Neskôr sa k nim pridávajú aj zasnežené kopce v diaľke. Von dnes krásne svieti slniečko, ale je to klamlivé, je tam 12 °C.
V Kirune, ktorá už leží 145 kilometrov severne od polárneho kruhu a prekročenie ktorého sme si ani nestihli všimnúť, stojíme na stanici o čosi dlhšie, a tak vonkajšiu teplotu skúšame na vlastnej koži. Keď sa sem o niekoľko dní vrátime, bude liať ako z krhly a my budeme „na cárach“ mokrí. To preto sa rozhodneme noc v stane v záverečnom bode Nikkaluokty vymeniť za hotel v Kirune, odkiaľ aj tak budeme odlietať do Štokholmu. Proti tomuto rozhodnutiu budem mierne protestovať, ale všetko má svoje pre a proti a ja som nakoniec veľmi rada, že sme tak urobili. Ani tak nie kvôli suchej a odpočinkovej noci na záver našej diaľkovej túry, ale kvôli Kirune samotnej.
Mesto, čo sa prepadá pod zem
Nie je to teda mesto ako hociktoré iné. Toto sa postupne prepadá kvôli obrovskej ťažbe železnej rudy, ktorá tu pod hlavičkou ťažobnej spoločnosti LKAB prebieha už od roku 1898. Je to najväčšia podzemná baňa na železnú rudu na svete, tak bodaj by sa mesto po takom dlhom čase neprepadalo do svojich vlastných útrob!
Sťahovanie Kiruny sa považuje za jednu z najradikálnejších mestských premien na svete. V miestnej nemocnici sa vytvorili hlboké praskliny, budovu školy rovno vyhlásili za nebezpečnú. V roku 2004 teda Kiruna prijala krízový plán, aby sa celé centrum postupne presťahovalo 3 kilometre severnejšie k jazeru Luossajävri.
Nové centrum je nové novučičké, no niektoré historické budovy, vrátane kostola z roku 1912, sa na svoje nové miesto vyslovene sťahovali. Pred niekoľkými rokmi Švédi dokonca zvolili kostol v Kirune za najkrajšiu budovu v celej krajine, a tak museli vymyslieť, ako ho presídliť. Na internete nájdete videá, ako presun v lete 2025 prebiehal a môžem potvrdiť, že kostol je to fakt veľký. Táto preprava sa plánovala 8 rokov.
Obyvatelia mesta chápu zmysel presídlenia, veď väčšine z nich dáva baňa prácu, ale problém je, že miestna samospráva má veľmi málo pozemkov, ktoré vlastnia alebo ktoré by mohli z administratívneho hľadiska sprístupniť výstavbe. Musia vykúpiť pôdu od štátu, ktorý vlastní väčšinu pôdy za polárnym kruhom a zároveň tým vznikajú konflikty s pasením sobov, s prírodou a podobne.
Presídlenie mesta by malo byť dokončené v roku 2035 a je vidieť, že sa na tom maká. Na každom kroku bager, žeriav, oplotenia, dopravné značky s prácou na ceste, atď. Žiť tu určite nie je jednoduché a možno ani veselé, ale ako vonkajšiemu pozorovateľovi mi mesto aj s jeho príbehom prišlo fascinujúce. A mali tu jednu z (len) dvoch dobrých káv, na ktorých sme si v celej krajine pochutnali 😊.
Až takí precízni byť nemusíte, Švédi!
„Ešte budeme presadať na autobus, ale to už bude posledné presadanie,“ dodávam rýchlo, nech nestihnem Andreja znechutiť. Napokon, toto posledné presadanie najskôr pekne znechutilo mňa, keď mi predvčerom pristála v mailovej schránke správa od švédskych národných železníc: „Môžete požiadať o iný termín cesty alebo o refundáciu lístka,“ čítam pri rýchlom preskenovaní mailu očami. To hádam nie! Všetko naplánované, letenky nakúpené a čo teraz?! Panika, dievča, nič iné, ale skoro ma z tých Švédov porazilo, keď som sa nadýchla a prečítala mail celý: náš vlak nemôže prísť až do nami požadovanej stanice, a preto môžeme požadovať jedno z vyššie spomenutého, čo bolo patrične farebne v maili zvýraznené. Z 900-kilometrovej trasy však ide len o „púhe“ 2 kilometre, ktoré nás železnica nemôže prepraviť na požadované miesto, a ponúka teda autobusovú náhradu. „Pf, tak to by sme už aj pešo prešli, keby sa inak nedalo!“ vydychujem si. Presadáme.
Vo vlaku sme nabili všetko čo najviac: telefóny, kameru, mikrofóny, power banky. Prístup k elektrine sa totiž výstupom z vlaku končí. Solárnu nabíjačku sme z batohu doma vyhodili na poslednú chvíľu a dobre sme urobili. Nefungovala by 😊. V obchodíku dokupujeme plynovú kartušu a v ruke som držala aj repelent, ale vrátila som ho nazad do regálu. Klobúky so sieťkou budú musieť stačiť.
Zvyšní ľudia z vlaku sa ozaj niekam rozpŕchli a od začiatku je teda zrejmé, že moje obavy z preplnenosti na Kungsleden neboli opodstatnené. Vchádzame do ikonického „tunela“, kde Kungsleden pre nás začína, pre iných končí. Tiež som zvažovala opačný smer, ale – teraz už s veľkým NAŠŤASTIE – hovorím, že chvalabohu, že sme nakoniec zvolili túto alternatívu. Ešte o tom bude reč.
Andrej si váži batoh na závesnej váhe pri obchode. Ukazuje 18 kg. Po boji budeme generálmi a budeme vedieť, čo bolo navyše, i keď toľko toho zas nebolo. Ale je to ako so stavbou svojho vlastného domu – ten druhý, či tretí v poradí by sme všetci postavili kúsok inak. Aj batohy sú takou skúškou. Hoci ich máme už dlho, veľmi sme ich nevyužívali, i keď patinu zo srílanského autobusu stihli nabrať. „To polstrovanie na bedrách ma celkom tlačí,“ sťažujem sa Andrejovi a vravím si, že po 5 z vyše 100 kilometrov je to asi celkom prúser. Batoh sa však nakoniec s mojím telom zžil fajn, potrebovali sa len trochu lepšie zoznámiť.
Švédi, čo vedia po slovensky, len o tom nevedia
Začiatok Kungsleden vedie lesnými cestičkami popri rieke, naokolo brezy, sem-tam drevené lávky cez mokrejšie časti, slnko svieti, paráda. Cesta je dobre značená, no netreba sa nechať pomýliť zimným značením, ktoré vyzerá inak ako letné. Cez zimu sú mokrade zamrznuté a pokryté snehom, no teraz v lete by ste mohli miestami skončiť v roztopených bačorinách. Na druhej strane, toto „mokro“ vo všeobecnosti je veľkou výhodou Kungsleden, lebo vody je takmer všade dostatok a netreba ju trepať so sebou, čo batoh výrazne odľahčuje. Naša filtračná fľaša je síce fľašisko a určitý pomer z tejto potenciálnej váhy si teda berie späť, ale je jej odpustené. Fľašu máme už dlho a vždy fungovala spoľahlivo, a tak sme o jej výmene ani neuvažovali rovnako, ako sme ani len neuvažovali nebrať sem žiadnu. Voda je seversky čistulinká, ale nikdy neviete, či sa jej pôvabom nedal zlákať povyše prúdu aj sob, ktorý sa ale nad ňu skláňa iným otvorom.
„Ideme si dať prestávku na obed?“ pýtam sa Andreja. „Hej!“ radostne odpovedá a práve v rovnakej chvíli oprotiidúci pár rovnako nadšene zvoláva „Hej, hej!“ A už mi to aj dochádza! „Veď po švédsky sa ´ahoj´povie ´hej´.“ Až tu vo Švédsku som teda takýmto náhodným experimentálnym spôsobom zistila, ako často my Slováci vravíme slovíčko ´hej´, lebo počas nasledujúcich dní na Kungsleden sa nám to stane opakovane a veľa z tých situácií je naozaj smiešnych a trefných. Hlavne, ak sa seba navzájom pýtame nejakú blbosť typu:
„Aj teba uštipol včera komár rovno na riť?“
„Hej!“
„Hej, hej!“ odpovedajú náhodní protiidúci Švédi.
Čo je ešte fajn o Kungsleden vedieť
S komármi si zatiaľ klopem na čelo, no napriek varovaniam a napriek tomu, že sme v lesnom poraste, nemôžem sa až na pár jedincov sťažovať. To až v Abiskojaure, keď si staviame stan, sa nejaké zlietnu a ja dúfam, že toto je maximum, čo tu zažijeme (nie je), lebo na pomery Slovenska je tu tých komárov momentálne asi tak, ako u nás – rozumej, dosť na rozčuľovanie sa, ale žiadna morda. Keď budeme po návrate domov sedieť o niekoľko dní večer na terase a dcéra sa bude ošívať, ja si tých pár otravných okrídlencov ani len nevšimnem.
„Tu si zaplaťme aj servisný poplatok a ďalej uvidíme,“ zvažujeme možnosti. Funguje to tu takto: po ceste je medzi naším bodom A a B dokopy 6 jednoduchých horských chát a pri každej (zatiaľ) plánujeme spať. Síce v stane, ale s možnosťou blízkeho zázemia, keby neviem čo. V hre je samozrejme aj spanie úplne mimo, ale vzhľadom na terén a podmienky treba niekedy vhodné miesto hľadať. To, že v Škandinávii môžete stanovať podľa práva prakticky hocikde v prírode, neznamená, že vám rovnaké podmienky udeľuje automaticky aj samotná príroda.
Nepísané pravidlá stanovania pri chatách sú:
1. Ak nechceš platiť servisný poplatok, nemusíš, ale prosím ťa, stan si postav aspoň 150 – 200 metrov od chaty, aby si nezaberal miesta tým, čo poplatok platiť chcú.
2. Využívanie suchých WC je prístupné pre všetkých.
3. Využívanie kuchynky, sušiarne a sauny (ak je prítomná) je podmienené zaplatením servisného poplatku.
A práve v Abiskojaure sauna je! Poplatok 30 €/osoba nie je najmenší, ale my sme veľkí milovníci saunovania a nedať si saunu v Škandinávii, to ani neprichádza do úvahy! Navyše, keď je taká ozajstná – na piecku na drevo, ktoré v saune rozvoniava a rovno na brehu studeného jazera! Domáci Švédi lejú na saunové kamene vodu z riadnej výšky. Vôbec sa s tým títo Vikingovia nemaznajú.
Video
Prikladám prvú 25-minútovú časť nášho dobrodružstva, kde podnikáme cestu vlakom do Abiska a v tejto prvej časti videa zatiaľ končíme presne v bode, kde končí aj tento článok.
Za tých pár rokov, čo videá natáčame a striháme, verím, že sme sa posunuli vpred, aby ste v tomto videu (možno zas o niečo viac ako v niektorom z predošlých) zažili s nami tú dynamiku, srandu, atmosféru a dobrodružstvo zároveň :-).
