A nevybavila som ani to jediné. Od požičovní, cez lokálnych ľudí až po kontaktovanie hocikoho z náhodných videí na Facebooku a YouTube ... márna snaha. Dopátrala som sa k akej-takej informácii, že motorky so sajdkárami sú vo Vietname zakázané a ak ich nejakí ľudia aj majú, sú to odkúpené staré stroje ešte z vojnových čias skôr pre radosť a zberateľstvo. A tak sme všetko nechali tak. Nejak sa to vyvrbí.
No, aj sa to vyvrbilo. Ešte včera sme prešli pešo pol Hanoja a konečne sa dohodli s majiteľom motopožičovne, že si na dnes požičiame motorku – počet dní otázny. Cieľom bolo vypadnúť z Hanoja niekam, kde si sama motorku vyskúšam, keďže som na žiadnej v živote nejazdila a uvidíme, či požičiame niekde ďalej aj druhú.
Ale ráno leje. No, možno to nie je úplný lejak, ale dážď to je a má byť celý deň. Odkukávame vychytávky domácich: vedia, ako na to a na svojich skútroch sa prevážajú tak či tak, pretože sú chránení akýmsi motopršiplášťom. Šikovná vecička, ale aj tak si nevieme predstaviť ísť na motorke v takomto počasí po mokrých cestách okolo 4 hodín do Pu Luong. A to by sme ešte predtým museli zohnať ten pršiplášť 😊.
Prevádzkar hanojského hotela Louis nám ochotne zabezpečí minibus a my píšeme do požičovne, že bohužiaľ prenájom motorky rušíme, i keď ešte asi 10x nasledujúcu hodinu chceme zrušiť naše zrušenie. Na minibus v Hanoji čakáme dlho predlho, z Hanoja sa predierame rovnakou časovou jednotkou a vôbec sa furt cítime, že sme cukli prirýchlo. „To kvôli tebe sme to zrušili,“ hádže to na mňa Andrej. „To mi ani nevrav!“ polonaštvane odpovedám, lebo viem, že to myslí položartovne. „Ty si motorkár. Ja sa nevyznám, či je ok ísť niekoľko hodín v daždi, tak som dala na teba. Ja viem akurát to, že som prišla o jedno motodobrodružstvo.“ O štyri hodiny, keď sedíme v rovnakom minibuse a vonku je stále rovnako hnusne, si to už nemyslíme.
Čau, čau, Mai Chau
Fajn je aspoň to, že sme túto noc dospali ten blbý jetlag. Večer som už od únavy vyzivovala ako besná a len čo ľahnem do postele, moje telo tancuje ranné vítanie slnka. Tancovalo dlho do noci... „Šoférovi minibusu som povedal, že chcete v Mai Chau motorky, tak vám ich zabezpečí a odvezie vás na miesto,“ vraví nám Louis a jemu by sme aj verili, len nevieme, s kým to vybavoval, lebo šofér málo hovoriaci anglicky má vôbec problém „rozniesť“ všetkých svojich 7 pasažierov do ich zabookovaných hotelov v Mai Chau, a tak sme stratení v preklade. Keď to pochopíme, na diaľku cez whatsapp radšej ešte po ceste riešime motorky rovno s naším ubytovaním, ktorí nám prisľúbili, že motorky nám na zajtra zabezpečia.
Šofér Pat stále tápe. Už hodinu sme mohli byť na hoteli my aj piati Francúzi v minibuse s nami. Francúz volá do ich hotela, aby nás odtiaľ lepšie odnavigovali a následne sa to snaží šoférovi nejako zreprodukovať v angličtine. „Bože môj, nech mu ten telefón podá, veď oni sa dohodnú po vietnamsky,“ už sa trochu rozčuľuje Andrej nielen na Vietnamca ale aj na Francúza. Po niekoľkých minútach to zrejme pochopil aj Jean-Jacque, lebo počujem, ako po francúzsky ostatným vraví, že tam zavolá ešte raz a podá telefón šoférovi. Ihneď to hrdo reprodukujem Andrejovi, nech vidí, že po francúzsky stále trochu rozumiem.
„Vidíš, rozumela som mu!“
„A ja som to zas navrhol!“ 😊
Keď sa konečne nájde hotel pre Francúzov, blúdi ďalej s nami, aby sme o 20 minút neskôr skončili v rovnakom hoteli ako oni. Jeden hotel – dve budovy hneď pri sebe – dokopy tri názvy. Tak to vzniklo. Nuž, a keď nás šofér konečne vysadí v tomto hoteli za 10 €/izba, čo cene možno trochu aj zodpovedá (na vietnamské pomery), chlapík na recepcii zas nevie nič o našich motorkách. Neviem, či je chyba v nich, alebo v našom „západniarskom zmýšľaní“ mať všetko vybavené podľa dohody tak, ako sa patrí, ale po celom dnešnom dni nás to fakt neteší.
Nikto by nás najradšej do Pu Luong nepustil, Vol. 1
Izbu nám ide ukázať milá baba, ktorej evidentne lepšiu angličtinu na rozdiel od recepčného hneď využívame na našu kauzu „motorky“. „Ahá, to ste vy! Vy ste mi písali,“ bingo, našli sme sa. „Kam to chcete ísť? Do Pu Luong? Óóó, to je ďaleko! Mali by ste si pozrieť radšej Mai Chau“, doráža ma na záver. Mám chuť vykríknuť, nech mi už žiadny Vietnamec konečne neorganizuje cestu a nepoúča ma. Fakt ale je, že nálada je momentálne nepriamo úmerná hladu a počasiu, príjemná Hanna za nič nemôže. Naopak, vykľuje sa z nej správna baba na správnom mieste. Hoci motorky si nakoniec aj tak vybavíme úplne samostatne mimo nej, lebo v tom momente už nevieme, komu sa tu dá veriť.
Ráno ideme na hotové. Ešte včera večer sme našli whatsapp kontakt na lokálnu požičovňu a cez pár správ sme sa s pánom Chungom dohodli na čase vyzdvihnutia motoriek. Práve tam kráčame a ja mám trochu - no celkom oprávnene - obavy. Na motorke som nikdy nesedela. „Veď je to automat. To je ako jazda na bicykli,“ presviedča ma Andrej, ale ja veru tuším, že až taký bicykel to nebude. Pán Chung po anglicky nevie, takže opäť funguje translator. Pospisujeme nejaké detaily o požičaní motorky a už keď nám pomaly dáva kľúče od dvoch pekelných strojov, napadne mu opýtať sa, či máme s motorkami vôbec skúsenosti. Tá preplašenosť mi úplne sršala z tváre a ani sa nesnažím zatĺkať. Andrej to poňal diplomaticky a do prekladača zadáva „ona je začiatočník“. Pán Chung nám chce kľúče najskôr vziať, ale Andrej ho ubezpečuje, že dá na mňa pozor.
Pozor, idem(e)!
Tak neviem, či by som sa tešila viac z toho, keby nám tú druhú motorku vzal, alebo z toho, že mi ju teraz nechal. Ale je to teraz jedno, musím nasadnúť a pohnúť sa do premávky. Tá tu zďaleka nie je ako v Hanoji, ale aj tak hľadám skulinku, do ktorej vhupnem najlepšie. Ak ovšem správne pridám plyn ... Netuším, koľko citu mám na to vyvinúť.
No, už sa veziem. I keď si myslím, že tvár pána Chunga chytala pri mojom rozbehu črty paniky hádam väčšie ako moja. Ukážkový rozbeh to veru nebol, ale teraz idem a nechcem zastať, ale Andrej to berie učiteľsky a nestačí sa len viezť, musím zvládnuť poriadne aj ten rozbeh. Hneď za Mai Chau teda stojíme pri nejakom stánku a pýtame si čaj, no miestni chalani nerozumejú. „Čáj ... čá ... tí ... té ...,“ skúšame všetky medzinárodné varianty tohto nápoja a nevieme ktoré, ale niečo z toho zabralo. Hoci sa odtiaľto pohýnam v menšej panike (keďže ma nesleduje majiteľ motorky a doprava tu ešte viac zredla), padám, a to som sa ešte do tej premávky ani nepohla. Bolo to vlastne z miesta. „Nohy si nechaj zvesené, kým sa pohneš,“ ... ďalšia lekcia.
Za Mai Chau sa okolie rýchlo mení, ocitáme sa v obyčajnej vidieckej krajine, kde sa strieda dedinka za dedinkou, v ktorých neprestávajú viať vietnamské vlajky, popri ceste vídame veľa miestnych, psov aj sliepok. Len nech nám nič z toho neskočí pod kolesá! Som celkom v strehu. Keď po cca 20 km odbáčame z hlavnej cesty smerom na Pu Luong, premávka sa mení takmer na nulu, len sem-tam ide oproti osamotený Vietnamec na svojom skútri, na ktorom prenáša od možného až po nemožné. Len dedinky a ryžové políčka naokolo, až pokým prídeme do hlavnej dediny oblasti Bản Đôn. Už nám vyhladlo.
Nikto by nás najradšej do Pu Luong nepustil, Vol. 2
„Ukážem ten telefón s prekladačom radšej jemu,“ hovorí mi Andrej, keď sa niekoľko minút snažíme dohovoriť z dvojice najskôr so ženou, aké jedlo ponúka vo svojom ubytovaní. „Vyzerá, že som ju naštval,“ kuká na mňa v momente, keď žena zvýši hlas, niečo si vo vietnamčine rapoce a v sekunde ma zdrapne za ruku a niekam ťahá, ale je to ok, už sa obe smejeme. V kuchyni nám názorne ukazuje, čo nám vie ponúknuť a my len na všetko ukazujeme palec hore, chceme všetko. Je nám tak dobre, krásne výhľady, skvelé jedlo a zábavná tetuška, ktorá si dnes tiež dáva lekciu – anglickú, s nami. Po skvelej polievke z nejakých zelených listov, ryži s mäsom a lahodnom bylinkovom čaji sa s tetušou ešte kotúľame pár metrov hore cestou do malého obchodíku doplniť benzín do motoriek z PET fľašky.
Hneď za Bản Đôn sa opäť ponárame hlbšie do Pu Luong. Od toho nás pán Chung odhováral. Vraj tam určite nemáme ísť. „Maximálne do Bản Đôn,“ zhrozene nám dával svoje nie úplne presvedčivé požehnanie. Ale my sme do Vietnamu prišli hľadať autentický a nie turistický Vietnam. Cesty sú stále ok, niekedy betón, niekedy hlina, niekedy jama. Dá sa. A zrazu som na zemi a celkom dosť to bolí. Motorka je na mne, skúšam pohnúť všetkými končatinami a dúfam, že to nie je len napumpovaný adrenalín, ale zatiaľ hýbem všetkým, i keď potlčená som riadne.
„Už som ťa chcel predbehnúť a zvoziť ťa, čo dorábaš!“ ide do mňa Andrej. Teda, to hneď potom, ako sme prišli k záveru, že som asi ako tak ok; je to gentleman :-). Sama rozmýšľam, čo sa stalo. Nie som padlá na hlavu, aby som riskovala na stroji, na ktorom sedím tretiu hodinu v živote. „Ja som nechcela ísť tak rýchlo, brzdila som!“ vravím, keď sa zbieram zo šotoliny dolu briežkom, v ktorom som padla. Dlaň mám samú odreninu plnú kamienkov, pod ktorými sa črtá červené zafarbenie. Cítila som, ako som hlavou rachla o kameň. Ešteže som mala prilbu! „Hmm, ale motorka neštartuje. Som zvedavý, čo tu ideme robiť,“ obzeráme sa dookola, ale vyzerá, že máme šťastie. Zrazu sa tu objavujú dvaja tínedžeri, oni zavolajú tatka a nejako sa to vyrieši. Ako vždy. A nie, nezlyhali brzdy, hoci status, že tieto motorky sú úplný šrot, im nemôžeme uprieť. To len ja som urobila chybu, ktorú vraj urobí každý začiatočník – zároveň som brzdila aj pridávala plyn. Toľko zo záveru vyšetrovania.
Motorka na dvadsiatykrát naskakuje, hviezdy stoja pri nás. Spätné zrkadielko je síce definitívne preč, ale to je teraz nepodstatné. „Zvládaš ísť ďalej?“ pýta sa Andrej. Som trošku otrasená, to je fakt, ale prišla som si sem predsa po ten autentický Vietnam a neplánujem sa ho vzdať.
