Namíbijský denník (6): Ako sme zablúdili

Dnešným cieľom mal byť Atlantik. Úplne nám to nevyšlo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Po týždni v Namíbii si konečne nachádzam systém, čo treba a čo netreba mať po ruke a podľa toho balím batohy. Pri odchode z kempu Hoada ešte konzultujeme s miestnym chlapíkom najlepšiu cestu smerom na mesto Khorixas s cieľom prísť dnes až k pobrežiu oceána. Preveríme si to navzájom dvojmo – na GPS v našom telefóne aj na zemi prstom do prachu. Cítime sa dostatočne istí, menej už s tým, či to bol Deska. Je mi trapne, včera sme s ním strávili deň a dnes ho neviem zaradiť. Snažím sa predstaviť si ho v rovnakom oblečení ako včera, ale nepomáha to. Mením stratégiu, začínam od seba a bavím sa s chlapíkom ako so starým známym. Ak to Deska nebol, maximálne ma bude považovať za žoviálnejšiu osobu ako v skutočnosti som a to je v poriadku 😊.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tušíme, kde sa to stalo

„Niekde sme určite zle odbočili,“ bavíme sa o polhodinu medzi sebou v aute. Už si prestávame byť istí všetkým. Asi aj tušíme, kde sa to stalo, len nám to už nie je nič platné. Deti sme zrejme zapojili do cesty viac, ako bolo potrebné. „Teraz doprava!“, kričali nám vtedy zo zadným sedadiel. „Naozaj?“, opýtali sme sa my. Už vtedy sa nám to zrejme nezdalo. A oni, že „áno!“. My sme sa zasmiali a vyrazili. A teraz, len po pár kilometroch od odbočky, dcéra nevinne vyšplechuje do éteru: „Mám pocit, že sa tá cesta za chvíľu stratí.“

"Pri dome doprava". Možno to bolo tu...
"Pri dome doprava". Možno to bolo tu... 

Cesta je naozaj čoraz horšia: zužuje sa a hlavne pribúdajú kamene, terén je raz hore, raz dole. V aute sme ako na hojdačke. Krajina je zato krásna – stále tá oranžová zem všade naokolo kontrastuje so zelenými stromami mopane a suchými trsmi trávy a na horizonte samé stolové hory. My sa stále tralalákame pomalým tempom akýmisi priesmykmi a kilometre takmer neubúdajú. No ani otočiť sa nie je veľmi kde, šutre naokolo sú ostré a ak dostaneme defekt, zostaneme tu visieť riadne dlho! Tuším tu nie je ani signál.

SkryťVypnúť reklamu

Asi po 25 kilometroch neveríme vlastným očiam – bránička v plote a stan. Nič viac. Spoza stanu sa lenivo vynorí chlapík. Celkom by ma zaujímalo, či sa teší, že sme mu na chvíľu prerušili nudu alebo je naštvaný, že ho z tej nudy vyrušujeme. V Afrike človek nikdy nevie 😊. Dostávame do rúk lajster, vypíšeme dátum a čas, ŠPZ, kam smerujeme... Pozeráme záznamy pred nami. Je po 13.00 ale dnes sme tu prvým autom. Stále neviem, akú rolu zohrávame v chlapíkových náladách.

Tu je snáď aj radosť stratiť sa! Len, aby sme nedostali defekt...
Tu je snáď aj radosť stratiť sa! Len, aby sme nedostali defekt... 

Nádejne pokračujeme ďalej, ale už čoskoro nám dochádza, že ako tento náznak civilizácie prišiel, tak aj odišiel. Cesta sa nemení, chlapík akoby nás ani nezastavil, nezmenilo sa nič. Nakoniec prejdeme po tejto šutrovej kolísavej ceste asi 50 km bez stretu s jediným autom. Už nám začína byť jasné, že k oceánu dnes nedorazíme. Hlavne, že to vydržali pneumatiky.

SkryťVypnúť reklamu

Ani oceán, ani jedlo

Sme na štrkovej ceste, do premávky sa už zapojili aj ďalšie autá a my by sme sa mohli konečne naobedovať. Slnko však páli, navyše sme v krajine bez tieňa. Je rozhodnuté, dnes sa obeduje to, čo navarí niekto iný, nie my. Zachádzame teda do náhodného, na prvý pohľad luxusného kempu. Už príchod neveští nič dobré. Strážcovia na bráne vysielačkou dlho konzultujú, či nám bude povolený vstup. „Pokračujte, ale môžete si u nás kúpiť len nápojové plechovky, žiadny obed,“ znie ortieľ. I tak to ideme skúsiť, hádam nás s dvomi deťmi neodmietnu. Vyzerá to nádejne, reštaurácia je zaplnená tak na 20 %, je dávno po čase obeda. Veľký šéf nás napriek tomu slušne a s úsmevom na tvári ubezpečuje, že si u nich nemôžeme dať žiadne jedlo ani kávu, lebo by sme zabrali miesto ich vlastným hosťom. Nevieme ktorým, miesta je tu dosť. Naozaj nám pre nás nepochopiteľne dovolia kúpiť si u nich len plechovky limonády na cestu. Z hrdosti by sme najradšej odmietli, ale sme celkom vyčerpaní. Za ich prístup ich aspoň zdžubeme a sľubujeme im, že sa o tom na internete dozvie celý svet.

SkryťVypnúť reklamu

K oceánu dnes teda definitívne neprídeme. Chýbajú nám fyzické aj psychické sily 😊. Za nový dnešný cieľ si určujeme bývalé banícke mestečko Uis asi 140 km odtiaľto. Našťastie v tamojšom kempe nemáme problém sa ubytovať, skoro nikoho tu niet. Kto by do tohto ospalého mestečka vôbec chodil? Akurát v reštike sedia štyria starší belosi, ktorým to tu evidentne patrí. Klasifikujeme ich ako starých zlatokopov, ktorí si v tomto zapadnutom kúsku sveta užívajú svoj staromládenecký život a zamestnávajú miestnych Uisákov v kempe s bazénom a peknými sprchami, ktorý im len ťažko môže z tých pár zblúdilých duší profitovať.

Štyria zlatokopovia.
Štyria zlatokopovia. 
Dada Vozáriková

Dada Vozáriková

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  137x

Cestovať ma ako tínedžerku v polovici 90. rokov učil vlakmi po Európe otec. Našimi hotelmi bolo kupé vo vlaku, pláž aj podlaha na stanici. Karimatky už existovali :-) Zoznam autorových rubrík:  Namíbia

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

284 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu