„Úplný írsky prales,“ otvárame ústa pri pohľade na národný park Killarney, cez ktorý práve prechádzame.
Prales nás bude čakať aj v najbližšom kempe na začiatku polostrova Beara, kde rastú lopúchy, aké svet nevidel. „A toto? Nemáme toto náhodou doma v záhrade?“ ukazuje Andrej na obriu rastlinu. „Prisámvačku, že hej. Veď to je juka. Tá naša mi siaha ledva po kolená.“
Polostrov Beara sme si zvolili znovu trochu ako taký protest proti známejšiemu polostrovu Iveragh s jeho turisticky obľúbeným roadtrip okruhom Ring of Kerry. Od začiatku sme si istí, že sme urobili dobre. Beara je tichá a kľudná, z úzkych ciest uprostred asfaltu vyrastá mach a tráva a áut tu takmer niet. Na severe polostrova sú skôr ojedinelé domy a osady, ovce a zelená írska džungľa. Dokonca neviem, či v rýchlosti z auta nevidím voľne rásť aj nejaké orchidey. Či sa mi to len zdá?
Beara pôsobí vysoko lokálne a na jej severe dokonca nevieme nájsť v žiadnom mestečku ani len reštauráciu, lebo dnes sa nám variť obed nechce. Bodaj by to bola ľahká úloha, keď tunajšie mestečká sú skôr tiché osady! V (opäť) farebnom Eyeries sa predsa len dopátrame k malej reštike, ktorá nás dokonca milo prekvapí originálnym jedlom, pri ktorom zas a znova riešime dnešnú noc. Jediný kemp na polostrove pýta pri online objednávke nekresťanských 68 eur a núti nám aj zaplatenie elektriny napriek tomu, že ju nepotrebujeme; máme vlastný solár na streche dodávky. Volám na recepciu, slečna nástojí na tom, aby sme si kemp zarezervovali okamžite cez internet, chodiť tam bez rezervácie vopred, hoci aj majú voľné státia a mohli by sme tam byť už o hodinu, vraj nemáme. Ale keď sa jej pýtam, či nám vrátia peniaze za elektrinu, keďže sa rezervácia platí celá dopredu, prienik nám nevzniká. Možno ide len o 4 eurá, čo mi pri šesťdesiatichôsmich už môže byť jedno, ale ide o princíp a nepáči sa mi, že slečna na druhej strane drátu nemá snahu o riešenie. Lepšie sa stať nemohlo!
„Našla som ešte nejaký golfový klub v mestečku so smiešnym názvom Castletownbere, ktorý ponúka státie na noc,“ dávam do pléna alternatívu. Zrejme to bude len núdzové státie, ktoré nám ponúkne prístup k WC, ale nevadí. Do toho kempu určite nejdeme. Volám do golfového rezortu, „Jasné, žiadny problém, príďte kedykoľvek“, ozýva sa z telefónu. Tak to by sme mali, môžeme si ísť obzrieť jedinú lanovku v krajine.
Cesta na koniec polostrova Beara je opäť veľmi pekná, tichá a zelená. A na jej konci stojí lanovka na ostrov Dursey, na ktorom žije niekoľko polostálych obyvateľov, ktorí sa na pevninu vracajú podľa nálady či počasia. Na ostrove sú 3 malé osady, žiadny obchod, žiadne reštaurácie, nič. Na dĺžku má 6 kilometrov, a keď chce niekto kľud od davov, tak tam ho zrejme nájde. Aj my by sme sa tam a späť po ostrove išli prejsť, ale neprišli sme úplne skoro, a hoci na lanovku čaká len malý rad ľudí, tu to chvíľu potrvá. Lanovka vezme naraz len 6 ľudí a jedna cesta trvá okolo 6 minút tam a 6 nazad. Samé šestky tento Dursey!
Miestni sa cez prieliv dopravujú buď na člnoch, alebo tiež využijú lanovku – oproti turistom majú vždy prednosť. Chvíľu sa pokukáme, lanovka prechádza cestou na pevninu rovno cez stĺp, nie popri ňom; to som asi ešte nevidela.
Spanie, aké sme fakt nečakali
„Najkrajšie miesto je tam za tým odpaliskom, prejdete tam aj dodávkou ponad túto pláž,“ ukazuje nám majiteľ golfového klubu. „Budova ostáva otvorená, dajte prosím 30 eur do obálky, hoďte ju sem a tam za schodmi sú toalety a sprchy,“ dáva nám rýchle inštrukcie a odchádza. Ideme sa pešo pozrieť na miesto, ktoré nám majiteľ ukázal a na fleku odpadávame! Veď my dnes spíme na greene! No dobre, ak nie úplne, tak tesne hneď za ním. Trávička ako lusk, pokojná zátoka pár metrov od nášho státia, v súkromí mierne bokom, no stále s výhľadom na golfistov, ako si tlačia svoje golfové vozíky a snažia sa odpáliť loptičku cez zátoku na ihrisko za ňou.
„Neviem si celkom predstaviť, že by toto bolo možné aj u nás doma,“ veď u nás je golf považovaný skôr za nóbl a pustiť si nejakých polovandrákov na obytnej dodávke do rezortu a nechať ich tam prenocovať ... príde mi to ako utópia. Podvečer, keď ľudia odídu, prechádzame sa po greenoch a čo-to sa o golfe učíme, pretože nás zaujímajú všetky značky a tabuľky, ktoré sa snažíme rozlúštiť, čo asi tak znamenajú. Nejakú hrubú predstavu máme, ale nie vždy sa úplne zhodne so skutočnosťou. V spomienkach sa trochu vraciam do jedného golfového rezortu v Minnessote, kde som onehdá za vysokoškolských čias počas letných prázdnin čistila po hre hráčom ich zablatené palice a oni mi za to dávali celkom slušné sprepitné. To bola skoro tak bizarná brigáda ako toto prespatie 😊.
Ranný odchod odtiaľto je náročný. Táto zátoka je taká pokojná, že sa nám preč vôbec nechce. Ale je pred nami ešte posledná noc v Írsku a mám pre ňu jasný plán. Keďže sme celý čas v Írsku bojovali s možnosťami nocovania v ozajstnej prírode, idem na istotu. Na čo?! To si len myslíš, Dada! Celý čas sme to mali pred očami a vôbec mi to dopredu nenapadlo.
(Opäť) ironická rozlúčka s Írskom
Pomaly prichádzame na parkovisko pri jazere Coumshingaun. Máme to odtiaľto zajtra na trajekt už len nejakú hodinku a pol cesty, to bude super, lebo ráno si stihneme od jazera ešte urobiť túru na vyhliadku nad jazerom ... mám to jednoducho vyrátané.
„Aaaaa, do pekla, veď tu je závora!“ čučíme na tú horizontálnu zábranu oddeľujúcu nás od prespatia pri jazere v stanoch. Mala to byť naša rozlúčka s Írskom, ale ak sme chceli niečo typicky írske na záver, tak sme to práve dostali. X-krát sme okolo tých závor prechádzali a hľadeli na výškový limit od 1.9 do 2.1 metra. Niekedy sme len narýchlo zastali na kraji cesty, vybavili, čo bolo treba a pokračovali. Inokedy sme museli nájsť kvôli závore kemp, aby sme mohli auto na noc niekam odparkovať. A niekedy sme jednoducho museli ísť inam a hľadať iné miesto na státie. Máme my ale krátku pamäť!
Závora je trochu do kopca, meriame teda výšku pod ňou vľavo aj vpravo, či sa predsa len niekde nezmestíme, ale nie. Sme tak blízko a tak ďaleko zároveň. Inde ako mimo parkoviska sa zastať nedá, napravo aj naľavo cesta pokračuje bohvie kam, nemôžeme to tu cez noc nechať len tak na krajnici. No nie je celé toto Írsko kempovacia irónia?
Aj tak dobre. Rýchlo prehodnocujeme plány, hľadáme kemp a vlastne pravý opak. Keď nebude poslednú noc ticho prírody ďaleko od ľudí, nech je teda vír zábavy uprostred mesta v typickom írskom pube. Dodávku na noc parkujeme v mestskom kempe mesta Tramore, ktoré nám príde také lokálne a antituristické, že sa čudujeme, že tu majú dokonca dva kempy, ktoré sú aj pomerne plné. Samozrejme Írov. Neviem, čo by tu robili zahraniční turisti – teda okrem toho, že na druhý deň nasadajú na trajekt v meste Rosslare, ktoré je odtiaľto vzdialené okolo hodiny cesty. Večer sadáme na jedného Guinnessa do baru Víc ´s, ktorý je pomerne vzdialený barom z dublinského Temple Bar. Je totiž echt lokálny, sedia tu každodenní štamgasti, ktorí sa bavia medzi sebou navzájom aj s barmanom, akoby boli všetci v jednej rodinnej obývačke. A na nás sa doširoka usmejú a opýtajú sa to typické „how are ya?“, na ktoré stále neviem, či vôbec mám odpovedať 😊.
Verdikt
Asi ste to zo série našich írskych článkov vycítili sami 😉: s Írskom to bol trochu vnútorný boj, kde končí jeho civilizovanosť a konečne začína divokosť. Len ťažko sme počas dvoch týždňov v tejto krajine túto značne posunutú líniu na úkor divokosti našli. Rozmýšľame nad tým, či sa nám divokejšie zdalo byť Škótsko pred dvomi rokmi a zrejme to tak bude. Aspoň v Škótskej vysočine určite. Na druhej strane výstup na Ben Nevis vs. Carrantoohill hral určite viac do kariet írskej hore.
Kempovanie nadivoko v prírode je tu bohužiaľ obrovský boj, čo bolo pre nás o to viac do očí bijúce, že predošlú cestu do Ománu sme si naplno užili týmto spôsobom len pár mesiacov dozadu. Aj tak však považujem Írsko ako cieľovú destináciu za dobrý nápad. Každá cesta so sebou prináša aj nečakané zážitky a tie írske našu cestu určite dostatočne obohatili. A navyše, teploty tu boli v auguste oveľa príjemnejšie ako u nás.
Takže ako si okrem iného budem Írsko pamätať?
ako raj černíc – boli ich tony a tony všade naokolo a často skončili v našich raňajkových vločkách
ako krajinu milých ľudí, kde s vami čašníčka popri príprave kávy rada pokecá o tom, čo dnes plánujete robiť
ako krajinu veselých farebných domov jeden vedľa druhého, ktoré často dotvárajú aj krásne farebné muraly v turistických, no aj menej turistických mestečkách
ako miesto krásnych dlhých pláží s veľmi plytkým a poooomaly sa zvažujúcim dnom, čo bolo vlastne jedno, lebo väčšinou bola kúpačka jedna noha tam, druhá nazad
ako krajinu kruháčov, ktoré sú takmer vždy viacprúdové a raz dokonca aj s viacerými semaformi v jednom kruháči a navyše, vždy majú v strede hrdo napísané svoje meno
ako kuchyňu všetkých kulinárskych národov sveta a keď sme aj zavítali do klasickej írskej reštaurácie, bolo stopercentné, že na jedálnom lístku nájdeme vždy 1. nejaké curry 2. hustý krémový rybací chowder 3. fish & chips 4. Irish stew 5. nejaký burger 6. nejaký šalát – a vždy to bolo chutné 😊
Video
Kým v prvej video časti sme sa írsky tak nejako ešte hľadali, v druhej časti nám Írsko pripravilo niekoľko zaujímavých a nečakaných zážitkov. Príjemné pozeranie 😉.
