Pár miestnych postávajúcich kúsok od značky nám naznačuje, že je to ok a že môžeme pokračovať. Sami o chvíľu vidíme, prečo, resp. pre koho je zákazová – pre autá, prípadne väčšie hebedá. Dole do dediny vedie úzky kilometrový zjazd hadiaci sa zákrutami na 15-% klesaní.
„Uff,“ hlava sa mi zakrútila pri tom pohľade, ale zvládam to a pod kopcom motorku konečne parkujem. Dedinka je malá, domy sú na drevených koloch, po cestičkách sa preháňajú domáci – malí aj veľkí, sliepky aj psíkovia. Hneď opodiaľ stojí dom pána Nécha, našli sme ho. Ako som sa k nemu dopátrala? Dalo mi to trochu námahy. Prelúskať na webe desiatky a desiatky článkov a videí, očistiť získané informácie od všetkých severovietnamských „skrytých klenotov“, ktoré sa však opakovali naprieč viacerými článkami a nájsť presne ten jeden, ktorý nebol spomenutý nikde inde. A to bola dedinka a dom pána Nécha.
Autentický Pu Luong
Nebudem ale tiež zavádzať a priznávam pravdu: pán Néch ubytovanie vo svojom dome pre turistov ponúka. Nie je to tak, že prichádzame k náhodnému domu a pýtame si nocľah ako pocestní z rozprávky. Na jeho dome je malá tabuľka „homestay“, ale na druhej strane, na bookingu ho nenájdete. Musíte prísť osobne a opýtať sa. Celá táto oblasť Pu Luong sa turizmu otvára asi 5 rokov, čo ešte nie je veľa a väčšina turistov stále prichádza len do hlavnej dediny Bản Đôn. V hlbšie položených dedinách v Pu Luong je pár ďalších homestayov, ale sú už skôr ojedinelé a hlavne je oveľa náročnejšie sa sem dostať. Verím, že práve to, že sa do tejto dediny človek nedostane inak ako na motorke alebo pešo, jej zatiaľ uchováva jej autenticitu.
Pán Néch musí mať snáď 100 rokov, ale je vysmiaty a hlas má mocný ako zvon. Aj jeho dom stojí na drevených koloch, pod ktorými na dlažbe v otvorenom priestore stoja dve veľké postele a v nich sa chichocú a pod perinami mechria 3 deti. Pri posteliach si môžeme odparkovať aj motorky a rovno si sadnúť k veľkému drevenému stolu. Pán Néch má pre nás po dlhej ceste pivo. Tu na tomto priestranstve pod domom sa asi odohráva celý ich život.
A v noci nás stráži sám Ho
Pán domáci ukazuje, že my budeme spať hore. Po anglicky vie pár slovíčok, ale dohovoriť sa cez ne dá, prípadne pomôže prekladač v mobile. Kráčame hore po drevených schodoch a otvárame veľkú miestnosť, v ktorej nie je nič a všetko zároveň: pár harabúrd, dvojitý matrac s moskytiérou a pár zarámovaných obrázkov pribitých do drevených latiek stien miestnosti. Z jedného z nich sa na nás usmieva „strýčko Ho“, bude nad nami v noci bdieť. Z ostatných na nás hľadí samotný pán Néch, alebo sú to rôzne diplomy a vyznamenania. Pomáhame si prekladačom, aby sme sa dozvedeli, že náš pán domáci je zrejme veterán z vietnamskej vojny a strana mu pri každom väčšom jubileu – či už svadby alebo členstva v strane – gratuluje.
„Kedy večera?“ pýtame sa. Pristihujem sa pri tom, že svoju angličtinu som zredukovala na minimum, tu je to úplne jedno. V dedine nie je žiadny obchod ani reštaurácia a domáci si aspoň zarobia pár bubákov navyše. „Sedem,“ odpovedá po chvíli a opäť sa hlasno zasmeje. Máme teda dosť času trochu to tu preskúmať. „Xin chào,“ zdravíme miestnych ľudí, keď prechádzame popri ich domoch. Ulica je to krátka, už po minútke vchádzame na cestičku pomedzi ryžové polia. Úroda je momentálne pozbieraná, čo s veľkou radosťou využívajú kačky, ktoré sa rochnia v bahenných jazierkach.
„Vždy som si predstavovala ryžové polia na riadnych kaskádovitých terasách,“ udivuje ma plochosť veľkého priestoru s desiatkami a asi aj stovkami malých ryžových políčok. „Jemný sklon tu bude, veď pozri, ako voda preteká z jedného do druhého.“ Majú to tu vymyslené podobne krásne, ako sme vlani obdivovali systémov „faládžov“ v Ománe. Polia z troch strán uzatvárajú skalnaté kopce. Už chápeme, prečo je táto dedinka aj s jej ryžovými políčkami stále taká vzdialená turizmu. Naozaj sa sem dá dostať len tou jednou cestičkou, ktorou sme sem prišli aj my.
Džungľa v jaskyni
V jednej zo skalnatých stien je jaskyňa. Posedávajú, či skôr polihávajú tu dvaja domáci a vyberajú symbolické vstupné, ale máme pocit, že návšteva kohokoľvek ich skôr prekvapí, lebo len ťažko vstávajú z provizórneho ležoviska. Najbližší „zákazníci“ prídu asi až zajtra na obed, keď sa ma traja ľudia prichádzajúci pešo dole prístupovou cestičkou budú pýtať, či je tu niekde tá jaskyňa, o ktorej počuli.
Prichádzame k vchodu jaskyni. „No, ty brďo, tak toto u nás nie je,“ otvárame oči dokorán na obrovský dóm, ktorý sa pod nami objavil. „Tento je iný ako v našich jaskyniach,“ lebo do tohto na rozdiel od našich jaskýň prišla džungľa. „Pozri na ten velikánsky stalagmit,“ ukazujem Andrejovi, lebo prvýkrát v živote vidím, ako na kvapli rastie nejaké rastlina. V jaskyni nie sme sami. Sú tu okrem nás stovky netopierov, ktorých pišťanie a prelety nás sprevádzajú celú cestu do útrob jaskyne. Obrovský vstup nám chvíľu poskytuje dostatok svetla, ďalej si už zapíname čelovky. Cesta na koniec jaskyne nie je jednoznačná, musíme hľadať, kadiaľ zísť nižšie a ďalej, takže trochu času nám prísť na jej koniec zaberie, hoci vzdialenostne to taká diaľka nebude. Odhadujem to na nejakých 300 metrov vzdušnou čiarou.
Žena pána Nécha nám medzitým vystrojí chutnú večeru a jej manžel sa zas postará o aperitív. Večer sa v tme dediny ozývajú len cvrčky, sem-tam nejaká motorka miestneho suseda a lekcia vietnamských prípitkov ryžovej pálenky. A potom, keď unavení po celom dni vyjdeme do nášho matracového kráľovstva rovno pod obraz Ho Či Mina, začne k nám doliehať vietnamské karaoke. Krásne falošné a nečakané. V tejto dedine na konci sveta ma to teda dosť pobavilo. Chvíľu nám to pílilo uší a len čo dopílilo, uvoľnilo to cestu hlasnému chrápaniu z postelí pod nami. Celá dedina tu naozaj žije ako jeden celok 😊.
Rraňajky sú o siedmej ráno a z tej chvíle, ako pána Nécha poznáme - usmiateho, no s dostatočným rešpektom – o inom čase ani nevyjednávame. Aj tak nás už pri rannom zore budia sliepky, kačky a kohúty. Dedina je už na nohách a my s ňou. Posilnení raňajkami opäť kráčame čo najďalej údolím ryžových polí a vychutávame si tento kľud, lebo nakoniec sme sa racionálne rozhodli premiestniť sa dnes do Bản Đôn, aby sme to zajtra mali o to kratšie späť do Mai Chau. Musíme stihnúť minibus.
Ísť na motorke späť hore strmou úzkou cestou si netrúfam. Z času na čas sa spoza zákruty vynorí miestny chlapík na motorke a ja sa bojím, že v tom sklone zastanem a motorka ma gravitáciou prevalcuje. Andrej si teda dáva „výnos“ motorky na dve kolá a ja sa na pešo hore ešte raz obzerám do dedinky – krásnej, učupenej v údolí so svojimi drevenými domami na koloch a ... jedným betónovým, ktorý tú idylickú siluetu dosť špatí. Všade vo Vietname si všímame, že tento dom kultúry alebo čo to je, je jednoducho povinnou výbavou aj v tých najmenších dedinkách.
O hodinu sme v Bản Đôn. Sakra si už dávam pozor na to, aby som pri brzdení nemala skrútený aj plyn. V dedinách, ktorými prechádzame, urputne hypnotizujem psov a hydinu popri ceste, nech ich ani len nenapadne prejsť na druhú stranu tesne popred motorku a tie tri rozkošné šteniatka uprostred hlinenej cestičky obídem. „Vieš čo? Vymeňme si motorky? Tá moja je asi menší šrot a možno je aj trochu nižšia,“ robíme výmenu s Andrejom a už o minútu sa na všetkých týchto opatreniach musím smiať, keď vidím, ako sa oproti mne vracajú na motorkách zo školy 10 či 12-ročné decká. Je vidieť, že oni sa s motorkami snáď aj narodili.
V Bản Đôn sa ubytujeme za smiešnych necelých 30 € v chatke, za ktorú by sme v európskej krajine určite vysolili taký štvornásobok. To, že Bản Đôn sa chce viac dostať do hľadáčika turistov, je zjavné. Nekonečný bazén tu už je a dlho do večera a od skorého rána nás budí hučiaci generátor, lebo o pár desiatok metrov sa tiež čosi buduje. Masový turizmus tu však zatiaľ nie je, v tomto rezortíku, ktorý sa vo svojom názve marketingovo, no neprávom pyšní slovom „homestay“, je zatiaľ len pár ľudí. Čím sa však pyšniť rozhodne môže, je ich kuchyňa – spôsob, na aký nám pripravili ryby a papájový šalát, bol výnimočný.
Taká iná prírodná rezervácia
Hoci sa celá táto oblasť volá „Pu Luong Nature Reserve“, začínam chápem, že spojenie „prírodná rezervácia“ sa vo Vietname chápe inak. Pôvodne sme tu chceli objaviť nejaké treky do kopcov naokolo, ale turistický turizmus je niečo, čo vo Vietname nemá (zatiaľ) miesto. Aj keď som sa snažila nejaké treky nájsť ešte na internete z domu a našlo mi pomerne veľa článkov, každý z nich skončil pri tom, že v mestečku Sapa si ľudia zajednali nejaký hromadný trek cez agentúru, čo mi prišlo skôr ako prechádzka s výhľadmi. So sprievodcom sa dá síce vyjsť na najvyšší vrch Vietnamu Fanispan vo výške vyše 3 000 m.n.m., ale hore sa to hemží turistami, ktorí tam vyjdú lanovkou a celá Sapa je údajne turistiscky dosť našponovaná. A tak sme tam ani nešli a teraz sa túlame aspoň medzi dedinkami Pu Luong, čo je krásne, ale túra to určite nie je.
Vo fotopotenciále to Bản Đôn dobieha už teraz. Na ryžové políčka máme vyhľad rovno zo svojej chatky, cesta do ďalšej dediny, kam sme sa pešo vybrali, je doslova alej vietnamských vlajok a vlajok s kosákom a kladivom, čo trochu plytko musím uznať, že s prírodou na pozadí to vyzerá naozaj fotogenicky a vyrástla tu už aj kaviareň s výhľadom na toto všetko, kde si môžete dať lahodnú kokosovú kávu a posadiť sa s ňou na takú tú vysokú instagramovú hojdačku. Dúfam, že v dedinke u pána Nécha toto (ešte dlho) nedorazí.
Na večeru si dávame šalát z banánových kvetov a ani tohto sa nevieme dojesť. Len keby nám do uší už desiatykrát za uplynulú hodinu nehralo Last Christmas. Ani za mak sa mi to sem nehodí, aj keď sú o pár dní Vianoce.
Milosrdná lož
„Mohli by sme odtiaľto poslať fotku pánovi Chung,“ a už sa obaja ceríme do objektívu. Majiteľovi našich motoriek sme včera poslali správu, že sme ok dorazili do cieľa, nech spí pokojnejšie, no on sa hneď v ďalšej správe pýta, kde spíme. „To mu nemôžeme napísať,“ zhodli sme sa včera a v konverzácii už ďalej nepokračovali. Nechceli sme mu klamať a s priznaním, že sme hlboko v Pu Pulong by sme mu pokojnú noc určite nevyčarili. Dnes teda akoby nič nadväzujeme na včerajšie správy, oznamujeme, že sme predsa v Bản Đôn a sme všetci traja spokojní. Ešte sa zajtra cestou do Mai Chau zastavíme v niektorom motoservise po ceste, ktorých je všade vo Vietname kopec, dáme opraviť zlomené spätné zrkadielko zo včerajšej nehody a môžeme skonštatovať, že „skutok sa predsa nestal“.
Video
Program na večer, ak v telke nič nedávajú? :-) Preneste sa s nami na 28 minút do oblasti Pu Luong - k nášmu dobrodružstvu na motorkách, k veteránskemu deduškovi v dedine hlboko v Pu Luong, ryžovým poliam a netopierej jaskyni aj k aleji červených vlajok.
Príjemné pozeranie :-)
