Opäť presadáme v Dohe. Už je to rok, čo sme leteli do Ománu a pritom mám pocit, že sme tu boli len včera. Na letisku však aj za ten rok pribudlo čosi nové – niekoľko kovových skulptúr so zvieracím motívom. Najveľkolepejšou je socha “The Wild Table of Love in Doha" s rozmermi 3,5 m x 10,5 m, ktorá zobrazuje scénu pôvodných a ohrozených zvierat zhromaždených okolo jedného obrovského stola. K zvieratám si môžete prisadnúť a tváriť sa, že hodujete s nimi. Mne s nimi veľmi chutilo :-).
Ako je dobrým zvykom, skúšame šťastie a na prepážke sa tri hodiny pred odletom do Hanoja pýtame na možnosť upgradu do business class. Motyka už bohužiaľ nestrieľa ako raz oný pamätný let do Namíbie. Ceny za business išli za posledných 6 rokov riadne hore. Doplatiť 1 330 € na hlavu je trochu priveľa, a tak naďalej ostávame len pri spomienke z roku 2019, kde sa nám podarilo vychytať oveľa lepšiu cenovú konšteláciu hviezd. Po nástupe do lietadla prechádzame s odutou gambou popri pár prázdnych miestach v bizniske do našej economy, kde si však aj tak vychutnáme fakt dobré jedlo a hneď sme spokojnejší.
Ufňukaný prílet do Hanoja
„Úradníčky ako u nás za komunizmu...,“ prehodíme medzi sebou pri pohľade na uniformované dámy bez štipky úsmevu. Po 6 a pol hodinovom lete sme sa rozhodne ocitli na inom mieste. Je to cítiť už na samotnom letisku: kým Doha je výkvet modernosti od krásnych skulptúr až po vysoké vzdušné stropy, z hanojského letiska cítiť naše 80. roky.
Kroky mám pripravené: ideme vybaviť SIM kartu, appku na ázijskú odnož Boltu či Uberu mám nainštalovanú a všetky triky, ktoré na nás miestni budú skúšať, viem spredu aj zozadu. Bože, aká som ja vytočená, keď v centre mesta vystupujeme a platíme viac, ako sme sa dohodli! Tento trik je nový! Pozrimeže, akí sú zrazu Vietnamci inovátorskí!
“Tuším ani tu slnko neuvidíme,” zdvíhame hlavy k oblohe. Zo Slovenska sme odchádzali z trojtýždňovej hmly s vidinou slnka vo Vietname. „To nie sú oblaky, to je smog!“ To už radšej by som tam namiesto toho smogu videla Rumburaka... A dosť bolo! Tu moje fňukanie končí! Na teraz ... 😊
Hanojské vežičky a zákutia
Náš hotel v centre Hanoja je trochu ako v Harry Potterovi – na nástupišti 9 a trištvrte. Lebo na danej ulici sme, ale číslo niekde chýba. Až o chvíľu objavujeme nenápadnú uzučkú uličku akoby do dvora. „Veď tadiaľto ani Google auto nemôže prejsť.“ Prevádzkar Louis je malý milý Vietnamec, ktorý – rovnako ako prevádzkari všetkých ostatných hotelov – nelení a hneď nám núka sprostredkovanie denných či dlhších výletov kade-tade po bližšom aj ďalekom okolí Hanoja. „Ďakujeme, Louis, ale máme plán po vlastnej osi, najlepšie na motorkách.“ Louis ešte skúša a pýta sa kam. „Do Pu Luong“, odpovedáme. „Oh, málo z našich hostí chodí práve tam. Ja som práve odtiaľ,“ usmeje sa. Myslím, že sme ho týmito dvomi vetami zároveň zarmútili aj potešili.
Izbu máme na 8. poschodí v úzkej vežičke, kam ani výťah už nechodí. Vtedy sa ešte nad tým nezamýšľam, no neskôr si všímam, že takýchto budov je tu na mraky. A tak googlim, že typický dom v starej štvrti Hanoja máva bežne šírku len 2–4 metre a je nalepený na susedné domy bez medzier. To by sedelo. Keď pred odletom späť budeme spať v inom hoteli, závidíme hlasnému Američanovi jeho terasu nad celým Hanojom hneď povedľa našich okien a zo srandy sa pohrávame s myšlienkou, že keď tam nebude, na jednu kávu pre ten pocit vypiť ju nad celým Hanojom, tam cez naše okno prelezieme. Povýšili by sme film „Utekajme, už ide“ na nový level, lebo ako sme ráno zistili, nepreliezli by sme „len z bytu do bytu“ ale rovno z budovy do budovy. Terasa totiž patrí už vedľajšej stavbe. Napriek tomu by s tým nebol ani najmenší problém.
Nejdem to rozpitvávať do detailov, ale úzke domy tu vznikli už pred storočiami, aby obyvatelia platili čo najmenšiu daň z nehnuteľnosti, lebo presne tak sa to rátalo: podľa šírky fasády do ulice. Riešením teda bolo spraviť domy úzke, ale extrémne hlboké a vysoké. Z ulice teda vyzerá hotel alebo obchod úzky, no zvnútra to môže byť dlhý a hlboký labyrint miestností, schodov a dvorčekov. V starom Hanoji to niektorí šikovní majitelia budov doviedli do dokonalosti, len niekedy musíte o tom dopredu vedieť. Ako my. Vietnamu som venovala dôkladnú prípravu, ktorá mi zožrala kopec nervov a času, ale teraz sa nesťažujem. Len vďaka tomu vchádzame do úzkeho obchodu s oblečením, a keď sa ním prederieme, sme presne na takom dvorčeku a presne také schodište nás vedie do kaviarne s výhľadom na jazero Hoan Kiem v centre Hanoja.
Hanojský streetfood a porovnanie so Slovenskom
Toto mala byť TÁ kaviareň, kde si dám vietnamskú špecialitu – vaječnú kávu. Bože môj, je to sacharidovo-cholesterolová bomba, ktorá je vďaka kondenzovanému mlieku taká hustá, že je lepšie ju jesť ako piť, ale čo! Vyskúšať ju treba. Na jedálenskom zozname toho inak máme kopec. Hlavne som zvedavá na jedlá, ktoré poznáme od nás z rôznych vietnamských prevádzok – na Pho Bo, na Bun Bo Nam Bo. Som si istá, že budú chutiť inak. Takisto ako ramen, ktorý v Japonsku chutí úplne ináč ako na Slovensku. No oni chutia rovnako! Čo ich však robí inými v Hanoji, sú ingrediencie, ktoré má jedák možnosť pridať si do jedla sediac na tých roztomilých plastových stolčekoch, ktoré keby sa z celého Vietnamu spojili dokopy, určite by dočiahli až na Mesiac. Pridávame si nakladaný cesnak či rôzne byliny a chuť si vylepšujeme priamo na stole, akoby sme si jedlá sami ešte „dovárali“ pre svoj vlastný mlsný jazyk. Ale aby som sa vrátila k tomu rozdielu. Ešte jeden a podstatný tu je: cena! Cca 1,50 € vs. 9 € je značný rozdiel! Môžete si tipnúť, ktorá cena je kde.
Jazyk mlsný či nemlsný, dáme mu aj iné dobroty. Nech len skúša! „Ten durian vôbec nie je taký zlý,“ objavujem Ameriku. Trochu smrdel, to je fakt a aj keby ste sa nepozerali, vždy ste cítili, že práve prechádzate okolo stánku s durianom. Bol nakrájaný na kúsky a prekrytý potravinovou fóliou, ale bolo mu to prd platné. Skôr to fungovalo naopak: keď šla fólia dole, „vyletel džin“ a vyšumel do okolia. „Trochu mazľavé, ale vôbec nie zlé. Celkom dobre to chutí,“ čakala som teda väčšiu absurditu, keď je okolo toho taký rozruch. Skúste si niekedy dať rakytníkový džús v malej sklenenej fľaške v hoteli Permon! To je oveľa väčší hardcore.
Chodníkmi sa premiestňujeme po meste. Teda chceli sme, no väčšinu času musíme napriek prítomnosti chodníkov na cestu medzi dopravu. Chodníky sú tu často určené výsostne pre odparkované motorky a plastové stolčeky. Neviem sa rozhodnúť, čo z toho je pre Vietnam viac charakteristické. Prechod cez ulicu je jednonádychový – jednoducho sa treba nadýchnuť, vykročiť a po dosiahnutí „druhého brehu“ vydýchnuť. Pre smog aj odvahu.
Ako to už býva pri každom prvom vstupe do novej krajiny, sme ako malé deti. Všetko nás uchváti a všetko chceme hneď. Aspoň že to platí v našom prípade len na jedlo. „Miestne baby tu jedia slimáky, kukaj! Ideme?“ a už opäť sadáme na stolčeky z plastu. Nevieme, ako ich jesť, ani čo sú tie čudne vyzerajúce „nudle“ pri nich a či listy na tanieri sú len na ozdobu. Naše nové kamošky nás všetko naučia, i keď niektoré veci som sa dozvedieť hádam ani nemusela... Povedzme len, že nudle nie sú tým, čím sa zdali byť. Všetko spláchneme šťavou z cukrovej trstiny, ktorá tu vážne konkuruje kokosovej vode. No, čo sa týka jedla, tu máme jasného víťaza! Tradičná hanojská polievka Bun chá nás svojim kulinárskym šípom zasiahla rovno do srdca. Alebo skôr do žalúdka.
Influenceri na koľajniciach
„Táto póza je in,“ odkukávame pri x-tom páre postoj fotografa, ktorý jednou rukou fotí a tou druhou drží svoju priateľku či manželku za ruku, ktorá sa za ním elegantne otáča a ponad svoje plece naňho hádže očkom. Na slávnej Vlakovej ulici Hanoja sa to hemží ľuďmi, a to tu nie sme v čase, kedy tadiaľto vlak aj prechádza. Ulica je to fotogenická, o tom potom, ale nie je to ono. Kedysi to tu fungovalo, ako si možno spomínate z nejakých dokumentov: predajcovia na koľajniciach v úzkej ulici s rozloženým tovarom, ktorý si naučeným chvatom zberajú zakaždým, keď prichádzajúci vlak zapíska. Dnes tu už žiadni predajcovia nie sú. Teda sú, ale svoje „cetky“ nosia od turistu k turistovi, nečakajú, že príde sám a už vôbec svoj tovar nemajú na koľajniciach. Tie sú teraz určené pre turistov a ich fotky, nie pre šaláty zo záhrady.
Ulica sa premenila na kaviarenskú štvrť. Celú ju lemujú desiatky kaviarní. Tiež si do jednej sadáme a nohy natiahneme až do koľajníc. Andrej si dáva pivo, jasnačka, a ja skúšam ďalšiu kávovú špecialitu – slanú kávu. Je to obmena tej vaječnej, no ako vravia ich názvy – v jednej je jednoducho vajco a v tej druhej soľ. Znie to možno zvláštne, ale tá štipka soli tam čosi dodá ... Pán kráľ z rozprávky by sa čudoval, kam až to tá soľ za tie storočia dotiahla! Dokonca až do kávy!
S príchodom k jazeru Hoan Kiem sa ulicami šíri koncert pri príležitosti udeľovania vietnamských „National Tech Awards“. Doteraz ľutujeme, že sme nezistili, kto tá kapela je. Ani Shazam nám nevie pomôcť. Ak to viete vy, dajte nám vedieť a okamžite si kupujem ich cédečko.
Video
Je to 23-minútový príbeh z Hanoja, možno aj s odpoveďami, ktoré ste nenašli v tomto článku. Vlastne je toho vo videu viac a niečomu z toho sa ešte budem venovať aj v ďalších riadkoch niekedy nabudúce.
A ak niekto spoznáte tú vietnamskú kapelu, dajte mi vedieť a ja vám za odmenu pridám trochu soli do kávy 😊.
