Hneď za vietnamským rajom sme späť v komunistickom Vietname a navyše sa blížime k Číne. Cesty tu lemujú kukuričné zrná, ktoré sa na kraji vozovky sušia na slnku, na poliach vidíme zhrbených roľníkov a krásne zviazané slamy a obyvatelia si vykračujú so svojimi byvolmi po dedine.
Okrem kukurice na zemi lemujú cestu čoraz viac aj značky o pohraničnej oblasti. Je to tak, okruh Cao Bang Loop je natlačený na severovýchodnú hranicu s Čínou a budeme to cítiť aj na iných veciach okrem tých, že s dronom tu už nikde nevzlietneme. „Ale na tú hranicu ideme pozrieť, že?“ žobroním u Andreja, ale keďže je to zachádzka len nejakých 5 kilometrov, nemusím ho ani veľmi ukecávať. „Závory! No, asi sme skončili...“ Aj tak sa však priblížime, chlapi po anglicky nevedia, ale púšťajú nás ďalej. Na hraničnom prechode im to už tak jedno nie je, okamžite za nami vybieha chlapík, až sa cítim previnilo bez toho, že by sme niečo porušili.
Čína vo Vietname
„Ahá, tu je hranica len pre kamióny,“ dochádza nám po chvíli pokusu o konverzáciu. Tá Čína má ale reputáciu! Takto nás naplašiť ... O kilometer ďalej nachádzame hranicu, ktorá by mohla byť aj pre nás. Je tu úplný kľud, ľudí len zopár, ale ani pred nimi sa nemusí hanbiť. Je celkom impozantná – obrovská budova na jednej aj druhej strane. Tak sa tu ponevierame a obšmietame a koketujeme s myšlienkou, či do tej Číny nenakuknúť, keď už sme tu. Víza sú teraz tuším zrušené, ale na motorke by to aj tak nešlo a vlastne ... „veď máme batohy,“ dochádza nám. Na motorke ich nenecháme a trepať ich celé so sebou sa nám teda nechce. A keby sme sa o chvíľu vracali nazad, lebo veď kde by sme v Číne asi tak išli, keď máme na vietnamskej strane motorku, boli by sme buď za cvokov alebo za špiónov.
Odvtedy sa nás už Čína ale drží ako kliešť. Úplne nám vypadlo, že Google je v Číne tabu, ale že to bude mať presah aj za hranice, by sme nečakali už vôbec. A tak nás Google Maps klamú a zavádzajú a Andrej pri každej odbočke hromží, lebo odbočky a smery sa tu menia ako schodiská v Rokforte u Harryho Pottera. Aj ten najslávnejší vodopád, čo tu majú, je akosi nenájditeľný.
Nielen hľadanie cesty, ale ani hľadanie ubytovania tu nie je ľahká úloha. Keď už sa konečne po všetkých prieskumných pátracích cestách tam a zas späť dostaneme k vodopádu, ej veru nájsť pri ňom spanie nie je vôbec tak, ako sme si to predstavovali. Veď vodopád Ban Gioc je to, na čo sa okruh Cao Bang zameriava najviac a navyše, je to vraj štvrtý najväčší vodopád na svete! Samozrejme, treba k tomu ale ešte pridať prívlastok „na hranici dvoch štátov“. Jedno ubytovanie u miestnych ľudí nájdeme len kúsok od vodopádu, ale je naozaj len jedno jediné a navyše bez raňajok a o večeri už vôbec nehovorím. Ber alebo nechaj tak. Berieme.
Len kukať, nevystupovať
„Vyzerá, že na čínskej strane majú aj presklený chodník“, pozorujeme druhú stranu vodopádu. Na rozdiel od tej vietnamskej sa na čínskej strane schádza k vodopádu z výšky dlhým chodníkom, ktorý postupne klesá. Pôsobí to trochu, akoby sa už len tým Čína pozerala na Vietnam trochu zhora. Vyzerá, že aj na vietnamskej strane sa v minulosti pravdepodobne snažili dať tomuto miestu náležitý význam: postavili tu bokom akési betónové pódiá, kde sa zrejme prednášali ódy nielen na vodopád, ale časy krásnych betónových platforiem sú dávno preč, nahlodáva ich zub času. Tak nech, vodopád je predsa krásny z čínskej aj vietnamskej strany.
Loďky plávajú po jazierku a robia okruh, aby nechali ošpliechať svojich pasažierov. Ľudia sa melú na oboch stranách a až neskôr si všímame, že síce každá loďka tesne lízne okraj toho či onoho štátu, ale vystúpenie na inej pevnine, ako bol štát nástupu, neprichádza do úvahy.
Izba u domácich je jednoduchá, ale pekná a čistá, zato sprcha ... no, počká na mňa do zajtra, do tejto tu sa úplne nenáhlim. Teda, počká hádam do zajtra, veď ešte uvidíme, kde budeme spať. Ráno nie je v ubytovaní nikoho, len v kuchyni zahliadneme jednu ženu, ale ani na nás nepozrie, keď ideme okolo. „Som zvedavý, kde sa najeme. A pred tou jaskyňou by sme mohli niečo zjesť, lebo potom budeme hladní celé doobedie,“ ... a to my neradi.
Vôbec sme ráno takí nijakí a absencia jedla tomu napomáha. Chceli sme tu ostať kľudne aj dve noci, ale vlastne nemáme prečo. Nakopneme motorku a mierime aspoň do tej jaskyne, keď cestou zbadáme možnosť najesť sa. Už sme strácali nádej, hoci keď vystúpime a sadáme si na malé plastové stoličky, tak typické pre celú krajinu, obzeráme sa dookola, či sme len niekomu nevošli do ich vlastnej vonkajšej kuchyne. Pôsobí to tu tak domácky, aj vtáka tu majú v klietke.
Do jaskyne nakoniec odchádzame nadšení, lebo v žalúdkoch máme na raňajky teplú polievku, čo menila chuť spolu s dodaním všetkých ďalších ingrediencií do nej. Sú pripravené na stole a je na každom, čím všetkým si polievku dochutí. K tomu rolky z ryžového cesta, čo chutia ako zamat – no, bodaj by sme neochkali blahom.
Jaskyňa, akú sme nečakali
Čím bližšie sa dostávame k jaskyni, tým viac lokálnych ubytovaní tu zrazu vidíme. To keby sme vedeli včera ... „Je tu k dispozícii aj väčší okruh hlbšie do jaskyne...“ čítame na tabuli. To by mohlo byť zaujímavé. Veď po jaskyni sa vraj chodí bez sprievodcu, pôjdeme si ju objavovať hlbšie do útrob. „Nech sa páči - lístky. Sprievodca si vás prevezme,“ podáva nám pán spoza okienka lístky. Ajaj, toto v pláne nebolo. Týkalo sa to len krátkej prehliadky, dlhšia už vyžaduje sprievodcu. Naivky, to sme si predsa mohli myslieť! Čakajú nás 2 hodiny v jaskyni so sprievodcom.
Dostávame čelovky, reflexné vesty a ak chceme, aj bezpečnú obuv. V praxi to vyzerá takto: čelovky sú také ťažké, že nám padajú z čela, ak sa nám niekde reflexné vesty nasajú vodou, budú nás ťažiť ako balvan a protišmykovou obuvou sú gumené nasúvacie šľapky. Dobre nám to začína. Naša sprievodkyňa hovorí po anglicky toľko, koľko musí a keď sa k nám neskôr pridajú ešte 4 miestni chalani, výklad pre nich býva o dosť dlhší ako pre nás. To najdôležitejšie z celej jaskyne ale preklad ani nepotrebuje: wifi.
Majú tu wifi! V celej jaskyni! Okrem krásnej jaskynnej formácie hotového stalagmitového vodopádu je to tá ďalšia najkrajšia vec v celučičkej jaskyni. Sprievodkyňa ďatlí do mobilu počas exkurzie a ani chalani nezaostávajú. A potom sa ešte všade fotia. A my zas nie. Je to taký podarený stret kultúr, keď sa nás sprievodkyňa pri každej fotke, kde fotí chalanov, pýta, či aj my chceme fotku. Myslím, že oni tie svoje rovno tu postupujú na sociálne siete. Veď môžu :-).
Prichádzame k jaskynnému jazierku. Cestička vedie aj po lávke ponad, no na výber máme aj prievoz akousi plťkou. Ktorú si sami cez jazierko odpádlujeme. Sprievodkyňa nám dala na výber. Plťka ju očividne zaskočí, ale je jej to fuk, ona pôjde po lávke. Aj tak už pri 6 ľuďoch na plťke je to trochu riskantný manéver. Ale čo, vieme si pomôcť nielen pádlami, ale aj odrazením sa rukami od toho nádherného jaskynného útvaru. Keby bol môj zrak hudbou, tento pohľad by znel otrasne falošne. Sprievodkyni je to fuk, a možno to ani nevidela, ak práve vešala na sociálne siete ďalší status.
Už vieme, prečo dlhšia prehliadka trvá až dve hodiny. Sem-tam musíme sprievodkyni pripomenúť, že existuje aj reálny svet a že by sme sa chceli pohnúť ďalej. Ale už vidíme svetlo na konci tunela – také ozajstné, lebo sme na konci jaskyne, no keď už sa pomaly chceme rozbehnúť von ... nie, nie, toto nie je východ. Mohol by byť, ale čakala by nás cesta cez 5 dedín späť k motorke. A tí piati už zas čučia do mobilu. Opäť berieme iniciatívu do vlastných rúk a naznačujeme, že teda cesta nazad by už padla vhod, dokonca sa chopím vedenia a ide mi to natoľko, že len raz alebo dvakrát mrknem na sprievodkyňu, či ozaj idem správne. Keď pochopíme, že k vchodu do jaskyne sme už blízko, udeľujeme si rozchod ako v tábore. Východ bol nakoniec o čosi ďalej, ako sme si mysleli a aj máme trochu výčitky, že sme sprievodkyni tak trochu ušli, ale mňa už fakt začína bolieť hlava. Kým von dopĺňame tekutiny, vynorí sa aj ona a vyzerá, že ju to vlastne vôbec netrápi.
Späť do raja
Okruh Cao Bang sme obišli o deň skôr, ako sme si mysleli. Neverím tomu, ale jeden deň extra sme sa rozhodli venovať miestu, kde sme už boli – hore s okom. Nezvykneme sa vracať na rovnaké miesto, ale ten pokoj tam nás presvedčil. Akoby sme sa podvedome pripravovali na návrat do hlučného Hanoja. A veru, ten Hanoj nám to dá tentokrát vyžrať.
V homestayi Nhá Moc si o dve hodiny v kľude otvoríme krabicu s polkou kačky, ktorú sme si cestou dali zabaliť v ktoromsi mestečku. Vysmiata Vietnamka tam okolo nás pobehovala, dala porcovať kačku, urobila si s nami foto a keď už sme mali pocit, že sme najväčší kamoši na svete, len tak povedala že čau a naznačila, že ide tiež jesť. Ale už je nám to jedno, ideme sa opäť prejsť bližšie k hore a cestou tam zrazu objavujeme cestičku vedúcu kamsi do údolia, kde by sa hádam aj stratiť dalo. Tak pekne stratiť, ako to máme radi. A hoci čelovky so sebou trepeme takmer vždy, aj keď ich netreba, tu je to samozrejme zákon schválnosti, lebo tu čelovky nemáme, no zišli by sa, ak by sme sa do údolia chceli pozrieť hlbšie. Stmieva sa...
V homestayi sa s milou aj krásnou Vietnamkou dohodneme na raňajkách, ktoré síce mali byť vege, no nebudú a večer trávime pri ohni s majiteľom homestayu a dvomi mladými chalanmi zo Saigonu, ktorí sú tu tiež ubytovaní. Majiteľ je sympatický 45-ročný chlapík, ktorý nevie veľmi dobre po anglicky, ale s každým ďalším pivom sa to lepší. Ráno sa s ním ani nestíhame rozlúčiť, ponáhľame sa na minibus do Hanoja, čo je škoda, ale mám pocit, že on to s chalanmi ešte trochu potiahol do noci a ráno mu do spevu asi nie je.
Video
Z okruhu Cao Bang vzniklo v poradí naše tretie vietnamské video, kde v 29 minútach nájdete presne to, čo vraví názov – všetko od krás až po bizarnosti na tomto okruhu. Príjemné pozeranie 😊.
