Mátoha pod mostom (poviedka)

Písmo: A- | A+

Bola z toho nafľaku najdiskutovanejšia téma neskorého leta. Decká z vyšného konca nevraveli o inom.

Časť vyšnokončanov pripisovala večerné čvachtanie pod mostom vodníkovi, ktorý ňúra z vody aby si pod ňu schmatol prvého nešťastníka po ruke. Zvyšok videl za čvachtaním zblúdilú dušu, ktorá po planom živote nenašla pokoja ani na druhom svete.

Zísť dolu a zistiť to chcelo chlapa. Okrem skrotenia strachu z tmy to vyžadovalo prebrodenie sa mrzkými lopúchmi a blatom. Až potom by sa dalo pozrieť pravde, vlastne besnej mátohe do očí. Predstava, pri ktorej striasalo aj najostrieľanejších frajerov. Tí síce nepriznali, že majú plné gate, ale aj tak im nikto neveril, že tam nechcú ísť len preto, aby neboli od bodliakov a nezablatili si kopačky. Jedno bolo jasné ako facka. Ten kto by to dokázal, ten by bol na vyšnom konci razom populárnejší než Pelé.

Slávo, jeden z kŕdľa vyšnokončanov bol desaťročný trhan. Túlal sa po dedine celé dni. Často až do zotmenia. Na jednej takejto túlačke mu cestu drzo zatarasila rozjarená banda odroňov vykračujúca na zábavu. „Pŕŕŕŕ, kdeže takto oproti noci krpáň?” Zabučali naň a už ho obstávali. Slávo okamžite vyrozumel ktorá bije. Vyšmykol sa zo zovretia a naskutku šprintoval oproti noci. Kam? Bolo mu to jedno. Bárs aj pod most. Buď mátoha alebo nakladačka - rýchle počty. 

Vtrielil naslepo do temnoty pod mostom, schúlil sa do klbka a odovzdane čakal kedy naposledy vydýchne. Nevydýchol. Po hodnej chvíli zodvihol vystrašene oči a kus umazanej tváre nad kolená. A? Dokopy nič. Teda okrem hrubého konára, ktorý trčal z brehu do rieky a pravidelne narážal na jej hladinu. Tak toto je tá...? Uškľabil sa a potiahol napoly zaschnutý sopel.

Keď sa nasledujúci večer decká handrkovali, kto tam pôjde - prihlásil sa Slávo. „Ja, ja tam pôjdem” predniesol sebavedomo a hneď nato vkročil do temnoty pod mostom. Trojminútové hrobové ticho preťal až Slávov provokačný smiech. „Vy strachoprdi! Že mátoha! Poďte sa pozrieť!” A šli. Všetci do nohy. A hanbili sa. Bol to len blbý konár plieskajúci o hladinu rieky. Robil tak celý deň a noc no počuť to bolo až večer. Večer keď stíchol ruch navôkol. 

Odvtedy bol Slávo hviezdou vyšného konca. A Slávo si to užíval plnými dúškami.

Obrázok blogu
(zdroj: Popperfoto/Getty Images)










 

Skryť Zatvoriť reklamu