Ako vznikla demokracia ....

Démon Kracios


Pomaly šli otroci jeden za druhým a každý niesol otesaný kameň. Štyri rady, dlhé jeden a pol kilometra od kamenárov až po miesto, kde sa začínala stavba mestskej pevnosti, strážili dozorcovia.
Na desať otrokov pripadal jeden ozbrojený dozorca. Stranou od idúcich otrokov, na vrchole trinásťmetrovej umelej hory z otesaných kameňov, sedel Kracios, jeden z hlavných žrecov. Štyri mesiace mlčky pozoroval dianie dole. Nikto ho nerozptyľoval, nikto ani len pohľadom nesmel prerušiť jeho premýšľanie.
Pre otrokov a strážnikov sa stala umelá hora s trónom na jej vrchole súčasťou krajiny. A človeka, ktorý na nej raz nepohnute sedel, inokedy sa zasa prechádzal po plošine, si už nikto nevšímal.
Kracios si dal za úlohu prebudovať štát, upevniť na tisícročie moc žrecov, podriadiť im všetkých ľudí na Zemi a urobiť z nich svojich otrokov vrátane všetkých vládcov štátov.
Raz sa Kracios spustil dole, zanechajúc na tróne svojho dvojníka. Žrec sa prezliekol a prikázal hlavnému dozorcovi, aby mu nasadili okovy a zaradili ho za mladého, silného otroka, ktorý sa volal Nard.
Keď pozoroval tváre otrokov, všimol si Kracios, že pohľad tohto mladého človeka je hĺbavý a hodnotiaci, a nie rozptýlený a neprítomný ako u mnohých. Nardova tvár bola raz sústredená, zamyslená, inokedy vzrušená. „To znamená, že v ňom dozrieva nejaký plán," pochopil žrec, ale chcel sa uistiť, nakoľko zodpovedá jeho pozorovanie pravde.
Dva dni a dve noci pozoroval Kracios Narda, mlčky nosiac kamene. Na tretiu noc, keď prišiel povel "spať", otočil sa Kracios k mladému otrokovi a zašeptal s horkosťou a zúfalstvom v hlase akoby len tak pre seba: „Vari to takto pôjde ďalej po celý život?"
Žrec videl, že mladý otrok sa mykol a okamžite sa obrátil tvárou k žrecovi. Oči sa mu leskli aj v prítmí baraka.
„Dlho to takto nebude. Už mám skoro hotový plán. A ty, starček, sa môžeš na ňom tiež zúčastniť," zašepkal mladý otrok.
„Aký plán?" Ľahostajne a so vzdychom sa opýtal žrec.
Nard mu začal zapálene vysvetľovať:
„Aj ty, starček, aj ja, aj my všetci budeme onedlho slobodnými ľuďmi. Len si to zrátaj: na každú desiatku otrokov je jeden dozorca. A na pätnásť otrokýň, ktoré pripravujú jedlo a šijú šaty, je tiež jeden dozorca. Ak sa vo vhodnom čase všetci vrhneme na dozorcov, zvíťazíme nad nimi, aj keď sú oni ozbrojení a my v okovách. Je nás desať na jedného a okovy nám tiež môžu poslúžiť ako zbraň proti meču. Dozorcov porazíme, zviažeme a zbrane si vezmeme."
„Ach, mládenec," vzdychol si Kracios a akoby nezúčastnene povedal: „Tvoj plán nie je domyslený. Dozorcov, ktorí sú tu, môžeme odzbrojiť. Ale vládca pošle ďalších, možno celú armádu a pozabíja vzbúrencov."
„Aj o tom som rozmýšľal, starček. Musíme si vybrať taký čas, keď tu nebude armáda. A ten čas prichádza. Vidíme, že armáda sa chystá na pochod. Pripravujú proviant na tri mesiace. To znamená, že za tri mesiace príde armáda na bojisko. V boji zoslabne, hoci zvíťazí a privedie ďalších otrokov. Už pre nich stavajú nové baraky. Musíme začať s odzbrojovaním stráže hneď ako sa armáda nášho vládcu stretne v boji s druhou armádou. Poslovia budú potrebovať mesiac na to, aby priniesli správu o nevyhnutnosti jej návratu. Oslabená armáda sa bude vracať aspoň tri mesiace. Za štyri mesiace sa dokážeme pripraviť na zrážku. Nebude nás menej než vojakov v armáde. Zajatí otroci, keď uvidia, čo sa deje, sa určite budú chcieť pridať k nám. Všetko som dobre premyslel, starček."
„Hej, mládenec, s plánom, svojou mysľou dokážeš odzbrojiť strážnikov a zvíťaziť nad armádou," odpovedal žrec, tentoraz povzbudzujúco a dodal: „ale čo potom budú robiť otroci a čo sa stane s vládcami, strážnikmi a vojakmi?"
„O tom som veľa nepremýšľal. A napadá mi iba jedno: všetci, ktorí boli otrokmi, už nebudú otrokmi. A všetci tí, ktorí teraz nie sú otroci, sa stanú otrokmi," odpovedal Nard nie veľmi presvedčivo, akoby len nahlas premýšľal.
„A žreci? Povedz, mládenec, zaradíš žrecov k otrokom alebo k slobodným?"
„Žrecov? O tom som tiež nepremýšľal. Ale teraz mi napadá: nech žreci ostanú, ako sú. Počúvajú ich otroci i vládcovia. Hoci im niekedy ťažko rozumieť, myslím si, že sú neškodní. Nech rozprávajú o bohoch, ale ako si lepšie zariadiť život, to vieme my sami."
„Ako lepšie - to je dobre," odvetil žrec a robil sa, že sa mu chce strašne spať.
Ale Kracios v tú noc nespal. Premýšľal. „To je jasné," dumal Kracios, „najjednoduchšie by bolo povedať panovníkovi o sprisahaní. Chytia mladého otroka, lebo je zjavné, že on podnecuje ostatných. Ale to nevyrieši problémy. Otroci budú vždy túžiť vyslobodiť sa z otroctva. Objavia sa noví vodcovia, nové plány a už je to raz tak - hlavné nebezpečenstvo pre štát bude stále jestvovať vnútri štátu."
Kracios mal pre sebou úlohu: vypracovať plán zotročenia celého sveta. Chápal, že tento cieľ nedosiahne len pomocou fyzického násilia. Je nevyhnutné, aby sa na každého človeka, na celé národy pôsobilo psychologicky. Treba transformovať ľudskú myseľ, každému vsugerovať, že otroctvo je vyššie blaho. Musí sa spustiť program, ktorý sa bude ďalej samostatne rozvíjať a ktorý bude dezorientovať celé národy v priestore, čase a pojmoch.
Ale čo je najhlavnejšie - v adekvátnom vnímaní skutočnosti.
Kraciova myseľ pracovala čoraz rýchlejšie. Prestal si cítiť telo, ťažké okovy na rukách i nohách. A zrazu, doslova ako blesk z jasného neba, vznikol program. Ešte nebol podrobný a nie celkom jasný, ale pociťoval jeho spaľujúcu veľkoleposť. Kracios sa už cítil jediným vládcom sveta.
Žrec ležal na prični v okovách a nadchýnal sa sám sebou: „Zajtra ráno dám znamenie hlavnému dozorcovi, aby mi sňal okovy a premyslím podrobnosti svojho plán. Potom vyrieknem niekoľko slov a svet sa začne meniť."
To je neuveriteľné! Len niekoľko slov - a celý svet sa mi podriadi, podriadi sa mojej mysli. Boh dal človeku naozaj silu, ktorá vo Vesmíre nemá páru. Tou silou je ľudská myseľ. Ona tvorí slová a mení chod dejín.
Vytvorila sa neobyčajne vhodná situácia. Otroci pripravili plán povstania. Je racionálny a nepochybne ich môže priviesť k pozitívnemu prechodnému výsledku. Ale ja len pomocou niekoľkých viet donútim nielen ich, ale aj potomkov dnešných otrokov, ba dokonca aj pozemských vládcov, aby boli otrokmi nastávajúcich tisíc rokov.


Ráno mu na znamenie Kracia sňal hlavný dozorca okovy. A už na druhý deň pozval na svoju pozorovaciu plošinu ostatných päť žrecov a faraóna. Potom k nim Kracios prehovoril:
„To, čo budete teraz počuť, nesmie nikto zapísať ani ďalej rozprávať. Okolo nás nie sú steny a moje slová nikto okrem vás nebude počuť. Vymyslel som spôsob, ako zo všetkých ľudí žijúcich na zemi urobiť otrokov nášho faraóna. Nedá sa to dosiahnuť s pomocou početných vojsk ani úmorných vojen. Ale ja to dosiahnem pomocou niekoľkých viet. Už dva dni po ich vyslovení sa budete môcť presvedčiť, ako sa svet začína meniť."
Pozrite sa dole: dlhé rady otrokov spútaných v okovách nesú po jednom kameni. Stráži ich množstvo vojakov. Čím je viacej otrokov, tým lepšie pre štát - to sme si vždy mysleli. Ale čím je viacej otrokov, tým viac sa musíme obávať ich vzbury. Zosilňujeme stráž. Musíme dobre kŕmiť svojich otrokov, pretože ináč nebudú schopní robiť ťažkú fyzickú prácu. Ale aj tak sú leniví a majú sklony búriť sa.
Pozrite sa, ako sa pomaly hýbu a dozorcovia, ktorí tiež zleniveli, ich nepoháňajú bičom a nebijú dokonca ani zdravých a silných otrokov. Ale budú sa hýbať oveľa rýchlejšie a nebudú potrebovať ani dozorcov. A dozorcovia sa tiež zmenia na otrokov. A dosiahnuť sa to dá takto:
Nech sa dnes pred západom slnka rozhlási všade nariadenie faraóna:
"S úsvitom nového dňa darujem všetkým otrokom úplnú slobodu. Za každý kameň prinesený do mesta, dostane slobodný človek jednu mincu. Mince možno zamieňať za jedlo, odev, obydlie, palác v meste aj samotné mesto. Odteraz ste slobodnými ľuďmi."
Keď si žreci uvedomili, čo Kracios povedal, najstarší z nich riekol:
„Ty si démon, Kracios. To, čo si vymyslel, zdémonizuje množstvo pozemských národov."
„Nech som teda démon a to, čo som vymyslel, nech ľudia v budúcnosti nazývajú demokraciou."
Nariadenie na súmraku oznámili otrokom. Všetci užasli a mnohí v noci nespali, premýšľajúc o novom šťastnom živote.
Ráno nasledujúceho dňa vyšli žreci a faraón znova na plošinu umelej hory. Obraz, ktorý sa im naskytol, predčil všetky ich predstavy. Tisíce ľudí, bývalých otrokov, opreteky vláčili tie isté kamene ako predtým. Mnohí, upotení, niesli po dva kamene. Iní, ktorí niesli po jednom, bežali až sa za nimi prášilo. Niektorí dozorcovia tiež vláčili kamene. Ľudia, považujúc sa za slobodných - veď im sňali okovy, sa snažili získať čo najviac vytúžených mincí, aby si vybudovali šťastný život.
Kracios strávil na svojej plošinke ešte niekoľko mesiacov, spokojne pozorujúc, čo sa dole deje. A boli to kolosálne zmeny. Časť otrokov sa spolčila do neveľkých skupín, zostrojili vozíčky a naložiac ich doplna kamením, zaliati potom ťahali si tie vozíčky.
"Ešte vynájdu veľa zariadení," pomyslel si spokojne Kracios. Už sa objavili aj vnútorné služby: donášači vody a potravy. Časť otrokov jedla za chodu - nechceli strácať čas na cestu do baraka kvôli jedlu a platili donášačom mincami, ktoré dostali. Objavili sa aj lekári: ošetrujú poranených za chodu a tiež za mince. Vybrali si už aj dopravných dozorcov. Čoskoro si vyberú aj predstavených, sudcov. Nech si len vyberajú - predsa sa považujú za slobodných. Ale podstata sa nezmenila a tak ako predtým vláčia kamene...
A tak utekajú celými tisícročiami, v prachu, zaliati potom, vlečúc ťažké kamene. Aj dnes pokračujú potomkovia týchto otrokov vo svojom nezmyselnom behu...