S frajerom sme boli spolu už niečo cez tri roky, takže asi viete, čo sa začalo riešiť ako prvé. Svadba. My sme si s Esom vraveli, že to necháme na neskôr a vezmeme sa potom. Ale po čom potom? Našim rodičom sa zdal najlepší nápad riešiť to čo najskôr. A tak po rôznych škriepkach a slzách (zdalo sa mi, že celá ťarcha rozhodovania je na mne a obe strany tlačili dosť silno) sme sa rozhodli, že teda dobre. Budú spokojní rodičia aj starí rodičia, keď bude všetko, ako sa hovorí, na poriadku. V decembri som zistila, že som tehotná a na 13. február sa naplánovala svadba.
Napriek trošku nepríjemným pohľadom rodina akceptovala úradný sobáš a všetci sme sa pustili do práce. Rodičia riešili hostinu, zábavu, výber jedál či pitia. My s Esom sme vymýšľali pozvánky, googlili prstene a oblečenie.
Keď som ako puberťáčka uvažovala nad svadbou, vždy som sa videla v tejto veľkej chvíli v roztrhaných rifliach. Ani s pribúdajúcim vekom som si sama seba nevedela predstaviť v bielych šatách. Snažila som sa, fakt som chcela nájsť svadobné šaty, s ktorými by som bola spokojná, ale nešlo to. Zúfalá a v koncoch som nakoniec zadala do googlu: most beautiful dress a práve takto sa mi podarilo nájsť tie moje vysnívané. Síce čierne, ale museli to byť ony. Rodina to „prežula“ a ja som si tento svadobný prehrešok skutočne dovolila.
S prsteňmi až taký veľký problém nebol. Našli sme ich pomerne ľahko a vložili do virtuálneho nákupného košíka. S blížiacim sa dátumom však prstene neprichádzali a začala mierna panika. Vyčkávali sme až do poslednej chvíle a napokon kúpili „fejky“ po 5€ v bižutérii a tie sme si aj pri našom sľube večnosti nasadili. Tie skutočné zmeškali svadbu o týždeň. Hlavne, že to ženích stihol, aj keď len tak tak.
Keď už bolo všetko zariadené, odhodlala som sa všetko oficiálne oznámiť kolegom a žiakom v škole. Poniektorí boli prekvapení, iní už vedeli. Niektorí sa o tom dokonca dozvedeli na inej hodine, ktorej náplňou nebolo učivo. Rozoberala sa pani učiteľka „mamINa“, ktorá sa musí vydávať, lebo je v tom. Tieto reakcie sa dali čakať, ale skôr som to očakávala od tetiek u nás v mestečku, ku ktorým už takéto hlášky jednoducho patria...
Je pravda, že keby som sa nebola „musela“ vydávať, naplánovala by som si svadbu na leto. Ale všetko je tak ako má byť a dobre sa stalo, ako sa stalo. Zomlelo sa to rýchlosťou svetla a vyhli sme sa dlhomesačným plánovačkám a vybavovačkám. Bomba.
Budúci víkend budeme mať s Esom prvé výročie a verím, že ten dátum budeme sláviť v zdraví i chorobe, šťastí i nešťastí až kým nás smrť nerozdelí.
