Vždy ho čakáva keď sa vracia zo školy. Plná otázok , čo novézažil. On jej rád všetko vyrozpráva a pochváli sa s jednotkou, ktorúdostal.
Učieva ho robiť v záhrade. Spolu sa starajú o zvieratá.Majú k sebe blízko. Starká malá guľka so striebornými vlasmi, chlapčekmalý trošku „pribratý“ s mini očami.
„Starká povedz mi ju!.....Čo môj??.....Ale veďvieš.....prosím........No dobre teda.“
Chlapec sedí za stolom v kuchyni, napcháva sa obedoma starká mu rozpráva básničku. Chlapec má dnes dvadsať, starkásedemdesiatštyri. . Vôbec sa za tie roky nezmenila, vyzerá rovnako, ažo niekoľko vrások navyše. Stále je vysmiata, vždy mu vie zlepšiť náladu.Stačí pohľad, stačí pár slov. Často si z nej robí srandu, oslovuje jumenom. Jej sa to veľmi nepáči, no zvykla si. No ona sa tiež nenechá zahanbiť,a tiež si vie z neho dobre vystreliť. Vedia sa sem-tam aj pohádať, novždy je to len také chvíľkové. Chodia spolu na prechádzky do lesa. On má rád jej chôdzu, jej úsmev, pohľad.
Často rozpráva o smrti, on to nenávidí. Nechce sipripustiť že by tu už nebola. Veď je nesmrteľná, aspoň pre neho je.
Raz išiel s mamou a bratom z pohrebe jedného„dedinčana“. Ona nešla, zostala doma, že si pospí. Keď sa vracali rozprávali sao nej, spomenuli si ako rozpráva o smrti. Zľakli sa. On sa ponáhľaldomov. Bola zamknutá. Bál sa. Rýchlo otvoril a našiel ju sledovaťtelevíziu. Na chvíľu mal pot na čele, myslel na to najhoršie. Ona sas úsmevom opýtala čo sa stalo. Chlapec si vydýchol.....
„Starká povedz mi ju!..“
Dúfam, že túto vetu budem môcť povedať ešte veľakrát.
Starká mám ťa rád.
