Každé voľby majú svoj trik. V Bratislave ho tentoraz vidím jasne. Namiesto otázky, ako mesto hospodári, sa nám ponúka otázka, na akej strane barikády stojíme. Namiesto čísel dostávame morálne hodnoty. Namiesto účtovnej uzávierky ideologický súboj.
Nie je to náhoda. Je to stratégia. Kým sa ľudia hádajú o tom, kto je pokrokový a kto konzervatívny, nikto sa nepýta, prečo mesto minulý rok zaplatilo na úrokoch takmer osem miliónov eur, keď pred siedmimi rokmi to bolo len 400-tisíc. Dvadsaťnásobný nárast sa nedá vysvetliť infláciou ani zdedenými problémami. Dá sa vysvetliť len jedným spôsobom, dlh mesta narástol za súčasného vedenia o viac než sto miliónov eur, a niekto to musí zaplatiť.
Vedenie mesta rado hovorí o percentách. Zadlženosť vraj klesá, z 52 percent bežných príjmov na 44. Znie to upokojujúco, kým si nepoložíte druhú otázku, čo sa stalo s absolútnou sumou dlhu. Tá neklesla. Rástla. Percento klesá len preto, lebo mesto zvyšuje príjmy a to tak, že zoberie ľuďom viac peňazí z ich vreciek na vyšších daniach a poplatkoch. To nie je ozdravenie financií. To je presúvanie čísla z jedného stĺpca do druhého, zatiaľ čo Bratislavčania platia vyššiu daň z nehnuteľností, drahšie parkovanie a pokuty.
A keď na tento problém dôjde reč, primátor siahne po rezervnom fonde, ktorý má slúžiť na povodne, poruchy a živelné pohromy, aby z neho zaplatil dlhy, ktoré si mesto samo vyrobilo. Tridsať percent rezervy na splácanie úverov nie je zodpovedné hospodárenie. Je to priznanie, že rozpočet nevychádza.
Presne v tejto chvíli sa hodí odviesť pozornosť. A tu prichádza na scénu ešte jeden hráč. Minister dopravy Jozef Ráž oznámil kandidatúru na primátora ako „nezávislý kandidát, ktorý nekandiduje za žiadnu stranu“. Je to zvláštne tvrdenie od človeka, ktorého do vlády nominoval Smer a ktorý je dnes jedným z najbližších spolupracovníkov Roberta Fico. Nezávislosť na papieri, stranícka lojalita v skutočnosti, to je presne ten typ politiky, ktorý Bratislava nepotrebuje. Výsledkom nie je silná alternatíva, ale ďalšie rozdrobenie hlasov ľudí, ktorí chcú zmenu. A rozdrobená opozícia je najlepší darček, aký môže súčasné vedenie mesta dostať.
Nehovorím to preto, aby som niekoho osobne napádal. Hovorím to preto, lebo matematika volieb je nemilosrdná. Ak sa hlasy nespokojných rozdelia medzi štyroch, piatich kandidátov, vyhráva ten, kto má najviac zamestnancov, najviac marketérov a influencerov. Nie ten, kto má najlepší program. Presne to sa v Bratislave môže zopakovať, ak sa z volieb stane súboj o to, kto je morálne na správnej strane, namiesto súboja o to, kto vie hospodáriť.
Realita tohto mesta totiž nemá nič spoločné s ideológiou. Bratislava dnes minie viac, než koľko vyzbiera, a rozdiel doháňa novými úvermi a vyššími poplatkami. Výdavky rastú rýchlejšie než kvalita služieb, ktorú za ne obyvatelia dostávajú. Cesty sa opravujú pomaly, mestské podniky fungujú bez jasnej kontroly nákladov a každý nový projekt sa financuje tak, že účet za neho príde až po voľbách, keď už bude neskoro sa pýtať, kto o tom rozhodol.
Ja do tejto ideologickej hry nejdem. Nie som súčasťou progresívnej politiky, ktorá dnes vedie magistrát, ani politiky Smeru, ktorá sa cez Ráža snaží dostať do primátorského kresla zadnými dverami. Som mimo tohto vykonštruovaného súboja, a práve preto viem ponúknuť niečo, čo v ňom chýba, vecný pohľad na to, kam idú peniaze Bratislavčanov a kam by naozaj mali ísť.
Nechcem viesť vojnu hodnôt. Chcem hospodárenie, v ktorom má každé euro presne určený cieľ, termín, meno človeka, ktorý zaň zodpovedá, a jasný prínos pre život ľudí v tomto meste. Chcem audit zmlúv, ktoré dnes odčerpávajú peniaze cez predražené služby a mestské firmy bez kontroly. Chcem zastaviť prax, keď sa nové úvery berú bez toho, aby zastupiteľstvo aj verejnosť presne vedeli, na čo pôjdu a kedy sa splatia. A chcem, aby sa o rozpočte hlavného mesta rozhodovalo podľa toho, čo prinesie ľuďom v uliciach, nie podľa toho, čo sa dobre vyníma v tlačovej správe.
Bratislava si nezaslúži vojnu o to, kto je dobrý a kto zlý. Zaslúži si vedenie, ktoré vie dobre hospodáriť a viesť toto mesta na základe zdravého rozumu a nie ideológie.
Martin Winkler
