Mesto odmietlo prijať vlastné peniaze. Áno, čítate dobre. Bratislava mala dostať 27-tisíc eur, ktoré jej patria. Boli jej priznané v plnej výške, stačilo ich prevziať. Magistrát ich napriek tomu odmietol. Také konanie je krajne neštandardné, má charakter účelovej obštrukcie, ktorá zámerne brzdí konkurz spoločnosti Transprojekt, firmy, ktorá kedysi pripravila a financovala projekt rekonštrukcie Predstaničného námestia a dnes žaluje mesto o 17 miliónov eur plus príslušenstvo za zmarenú investíciu. Prečo by niekto odmietal peniaze, ktoré mu patria? Odpoveď je jednoduchá: zainteresované osoby na magistráte chcú zostať súčasťou konkurzného konania, aby ho mohli z pozície veriteľa ovplyvňovať, ako dopadne.
Za týmto zdanlivo absurdným detailom sa skrýva oveľa väčší príbeh, ktorý siaha až k samotným špičkám vedenia Bratislavy. Trestné oznámenie bývalého správcu konkurznej podstaty Transprojektu hovorí o machináciách a o ovplyvňovaní konkurzného konania. Nejde o domnienky z ulice. Ide o formálne podanie, ktoré smeruje aj na známeho bratislavského právnika Romana Kvasnicu a na prvú viceprimátorku Bratislavy Tatianu Kratochvílovú, ale aj na ďalšie osoby konajúce v mene hlavného mesta. Podľa podaného trestného oznámenia sa tieto osoby ako spolupáchatelia mohli dopustiť trestného činu machinácií súvisiacich s konkurzným konaním. Škoda, o ktorej oznámenie hovorí, dosahuje 10 miliónov eur.
Bývalý správca opisuje priamy tlak, ktorému čelil. Kvasnica mal podľa jeho slov vystupovať ako hlavný organizátor celej aktivity a snažil sa ho presvedčiť, že ak sa zapojí, „zarobí veľa peňazí“. Mal mu tiež hovoriť, že intenzívne komunikuje s viceprimátorkou Kratochvílovou, pravou rukou primátora Valla, a že projektová dokumentácia Predstaničného námestia mala byť získaná zo stavebného úradu s jediným cieľom, prerobiť ju a výhodne speňažiť zahraničnému investorovi. Podľa citácie zo samotného oznámenia mal Kvasnica tvrdiť, že vedenie mesta je celé „progresívne“, že má s touto politickou skupinou veľmi intenzívny vzťah, a že samotný projekt Predstaničného námestia môže dosiahnuť hodnotu 10 miliónov eur, hoci hodnota celej stavby presahuje 250 miliónov eur. A napokon, že všetko dokáže vybaviť na Ministerstve dopravy a na Železniciach Slovenskej republiky.
Ak je toto tvrdenie pravdivé, nejde len o magistrát. Sieť má siahať až do štátnej správy a do štátnej firmy, ktorá spravuje presne tú infraštruktúru, cez ktorú má viesť rekonštrukcia Hlavnej stanice. Nehovoríme teda o jednom úradníkovi s dobrými kontaktmi, ale o prepojení medzi vedením mesta a rezortom, ktorý má tento projekt priamo v rukách. Keď správca spoluprácu na týchto machináciách odmietol, stal sa nepohodlným. Podľa oznámenia čelil sústavným atakom, ktorých cieľom bolo spochybniť jeho postup a dosiahnuť jeho odvolanie. Dnes už vo funkcii nie je, konkurz vedie nový správca, o ktorom verím, že si dokáže zachovať profesionálnu integritu.
Toto nie je administratívna chyba. Toto je systém, v ktorom sa štátne aj mestské peniaze strácajú v konaniach, ktoré nikto nechce ukončiť a v ktorom si mesto namiesto vlastného právneho odboru platí externú kanceláriu Taylor Wessing za 180 eur na hodinu, pričom ešte pred prvým pojednávaním jej vyfakturovala vyše 50-tisíc eur. A kým sa toto všetko deje, Hlavná stanica, projekt mimoriadneho verejného významu, zostáva presne v tom stave, v akom ju všetci roky poznáme.
Bratislavčania si zaslúžia odpovede. Nie ticho. Ak sa tieto tvrdenia potvrdia, pôjde o jeden z najzávažnejších prípadov zneužitia dôvery vo vedení tohto mesta za posledné roky. Pretože toto nie je len prípad pre políciu. Je to test, či toto mesto skutočne slúži ľuďom, alebo len tým, ktorí sa vedia dostať k správnym dverám na magistráte a na ministerstve.
Martin Winkler
