Bývali sme na samote neďaleko dedinky Repište, vysoko v kopcoch nad Sklenými Teplicami. Starká bývala na samote Šobov vzdialenej asi 4 km od nás. Cesta viedla hrebeňom hôr s krásnymi výhľadmi do dolín, na jednej strane Vyhnianskej, na druhej Teplickej doliny. Zvyk nosiť kôš bol zaužívaný preto, lebo do mesta bolo ďaleko a čo-to na predaj sa ľahšie nieslo na chrbte ako v rukách, podobne aj nákup domov.
Naša starká kôš z chrbta nedala ani vtedy, keď nešla ani predávať, ani nakupovať. Stal sa akousi súčasťou jej odevu, kabelkou a taškou súčasne. Keď prišla k nám na návštevu, v koši priniesla sladkosť pre mňa, dospelým kúsok slaniny, syra a hrubý krajec chleba. Na ten krajec chleba si spomínam teraz po mnohých rokoch preto, lebo to nebol len taký obyčajný krajec, ale chlieb, čo zajac upiekol.
Vidím ju pred sebou, starkú - svižnú ženičku v čiernom ako vykladá z koša „darčeky“: cukríky, syr, slaninku a ten kus chleba zabalený v obrúsku mi podáva so slovami: „Dieťa moje, pri Bartkovcoch som stretla zajaca čo piekol chlieb. Okoštuj, aký je dobrý. To nie je obyčajný chlieb, to je chlieb, čo zajac napiekol.“
Chlieb, hocikedy nie práve najčerstvejší hneď mal svoje čaro, veď bol od zajaca. A tak ja, jedináčik, vyberavý v jedle a nemajúci núdzu o čokoládu, pustila som sa do chleba, ktorý vždy zázračne chutil.
