Priemyslovka 60. rokov minulého storočia, to bola kapitola sama o sebe s nezabudnuteľnými zážitkami. Delila sa na strojnícku, elektrotechnickú a dopravnú. Stavebná a hutnícka už sídlili v samostatných budovách. Pedagogický zbor tvorili väčšinou muži, z ktorých väčšia časť bola pokročilejšieho veku-alebo skôr dôchodkového. Keďže školu navštevovali študenti z každej časti východného Slovenska, bolo treba k nim pristupovať tak, aby ich škola v prvom rade "skultivovala". Tomu slúžili v 1. ročníku nástupy, pri ktorých sa kontrolovalo oblečenie, vlasy, čistota nechtov a ponožky. Nesmeli sa nosiť "texasky" (rifle), minisukne, dlhé vlasy u chlapcov , nesmeli sa lakovať nechty, ktoré museli byť čisté. Pedagógovia nás formovali jedna radosť, nikdy sme však ani ja, ani moji spolužiaci nespomínali na nich v zlom.
Ruštinár, chudák taký hluchý, že keď sme na hodine zapli tranzistor, prikázal lepšie pozatvárať okná, aby mestský rozhlas nerušil vyučovanie.
Nezabudnuteľný slovenčinár . Keď sme ho naštvali svojou nevedomosťou, vynadal nám do sprostých a poslal nás kravy pásť. Na druhý deň neprišiel na hodinu a keď sa ho týždeníci išli opýtať, či na nás nezabudol,vykričal sa na nich že čo tam robia, veď včera jasne povedal, že máme ísť kravy pásť.
Matematikár, rozprával zmesou rusínčiny (materinská reč), češtiny (v Prahe študoval), maďarčiny a slovenčiny. Kázal nám napísať list pre rodičov asi v takomto znení: " Milí rodyčové, vyberte me z této školy, lebo sem sprostý..." Najradšej vyvolával k tabuli dievčatá, samozrejme za predpokladu, že mali oblečené minisukne. Tabuľu vytiahol najvyššie ako sa dalo a kázal písať na samý vrch: " Pýš, pýš, ešte výš pýš..." Keď chudera pri tabuli mala okraj sukne pomaly pod pazuchou, vtedy bol najspokojnejší.
Telocvikár, ktorý nás učil aj civilnú obranu, teda len chlapcov. Inak to bol bývalý gymnasta, reprezentant republiky na OH v Berlíne v r. 1936, žiaľ roky sa na jeho zdraví podpísali tak, že bol sklerotik, nepočul a zle videl . Taká hodina civilnej obrany vyzerala asi takto: keď pán profesor prišiel do triedy, poharhal dievčatá, že čo tam robia, keď tam nemajú čo robiť. Nato sme sa my (bolo nás 7) zdvihli, popred katedru sme vypochodovali von z triedy, aby sme sa pri dverách otočili a poza zadné lavice si posadali späť. Programom CO bola streľba. Pán profesor na to nosil učebné pomôcky - jeden veľký kufor, v ktorom okrem iného bolo pár sklápacích plechových figuriek do ktorých sa strieľalo a vzduchovku. Kým sa strieľalo na známku, strelcom bol vždy ten spolužiak, ktorý vedel najlepšie strieľať. Aby nebol až tak odhaliteľný, po každej streľbe si vzadu v triede prezliekol iné sako, alebo sveter. No a po "vyskúšaní" sa pán profesor zahĺbil do dennej tlače a pre nás nastal raj. Vtedy už strieľal každý vrátane dievčat a strieľalo sa všade. Keď už toho bolo priveľa, spoza katedry zaznelo: "Zastaviť paľbu!" Dodnes sa čudujem, že sme si nevystrieľali oči.
No a potom v 3. ročníku to prišlo. Dostali sme za triedneho bývalého dôstojníka armády,chlapa strednej generácie, ktorý nás veľmi rýchle dal do laty. Začala tvrdá vojna. Pred jeho hodinou týždeníci stáli v pozore pred dverami až kým neprišiel, čo bolo väčšinou dosť dlho. Triedny si totiž nepotrpel na dochvíľnosť, ktorá v tom čase ani nebola veľmi v móde. Zaujímavé je, že sme si ho časom obľúbili a hoci bol na nás tvrdý trávili sme s ním kopu času nielen v škole ale aj mimo nej.
Keby sa tieto udalosti odohrali na dnešnej škole, učiteľ by mal po chlebe. Nás vtedy ani nenapadlo, že sme zosmiešňovaní, šikanovaní, terorizovaní, že sedia na nás. Brali sme to ako normálny život študenta. Ale zo spomienok títo ľudia nikdy nevymizli. Nikdy sme však na nich nespomínali s hnevom, s nenávisťou , ale vždy s úsmevom.
