Na dedine bola škola - malá dvojtriedka s dvomi pedagógmi. Pán riaditeľ, súčasne učiteľ pre ročníky 1-3 a jeho súdružka zástupkyňa, súčasne učiteľka pre ročníky 4-5. Vtipné bolo, že kým riaditeľ bol ortodoxný katolík, ktorý chodil každé ráno ako kaplán pomáhať do kostola v susednej dedine, jeho zástupkyňa bola tajomníčkou národného výboru a dedinskej organizácie komunistickej strany.
Nečudo, že títo dvaja viedli medzi sebou ustavičný boj. Kým riaditeľ mal podporu u dedinčanov, hlavne u žien, jeho zástupkyňa mala podporu u štátnej moci. Výsledkom bolo, že keď som po prázdninách v septembri prišla do školy, riaditeľa nebolo, zástupkyňa bola riaditeľkou a my sme dostali mladučkú učiteľku. Chudera, asi nemala dostatočné známosti na to, aby ju nepreložili do takéhoto zapadákova. Mám na ňu pekné spomienky. Bola milá, pekná , mala nás rada a my ju. Po dvoch mesiacoch sa jej podarilo kamsi odísť a vystriedal ju učiteľ, tiež mladý a hlavne zanietený pre vtedajší režim. Z jeho krátkeho pôsobenia si pamätám jedine to, že namiesto zaužívaného pozdravu v dedine "chválpánježiškristus" nás učil zdraviť "prácičesť". Výsledkom jeho snahy bolo, že keď som na starého ujka čo na volkoch viezol fúru hnoja vykrikovala "prácičesť, prácičesť..." , zahnal sa na mňa bičom. Doma som tiež skoro schytala, že si robím posmech z ľudí. A čuduj sa svete, keď sme prišli po polročných prázdninách do školy, čakalo nás prekvapenie v podobe nášho starého pána riaditeľa. Na hodiny s pánom riaditeľom sa veľmi nepamätám. Na čo si však pamätám, bol začiatok vyučovania. Vyučovanie totiž nezačínalo o ôsmej keď zazvonil zvonec, ale vtedy, keď pán riaditeľ prišiel z kostola, oddýchol si a naraňajkoval sa. V lete, keď bola dobrá cesta to bývalo okolo štvrť na deväť, ale v zime, keď boli záveje aj hodne neskôr a stávalo sa, že sme prvé dve hodiny strávilu v susednej triede so súdružkou učiteľkou. Zaujímavý bol aj rozvrh hodín. "Prvá" hodina bol vždy spev, to asi preto, aby sa pán riaditeľ mohol aklimatizovať v triede. Môj vstup do školy určite nebol stresujúci, aj keď sme v ročníku boli len štyria a do školy som mala dobré 2 kilometre. každá cesta do a zo školy bola také malé dobrodružstvo v podobe "skúmania" okolitého sveta a v zime brodenia sa závejmi, ktoré miestami boli pomaly vyše mňa. Veru nie raz sa stalo, že som pred školu prišla po raňajšom zvonení a keďže som sa bála "prísť neskoro", radšej som sa pomaly vrátila domov. Osemročné dieťa však len ťažko odhadne čas a tak sa stalo, že som sa domov vrátila v čase, keď som ešte mala sedieť v škole. Raz mi to prešlo, ale druhýkrát ma mama schytila za ruku a odšikovala do školy. To bolo hanby! Škoda, že jediná fotografia , ktorú som mala z tejto školy sa stratila. Spomienky však našťastie zostali.
