Na Vianoce sme sa stretávali celá naša neveľká rodina. Ako roky ubiehali bývalo nás čoraz menej,ale na atmosfére pri vianočnom stole to neubralo. Tešila som sa z prípravy jedál, z nakupovania darčekov,a najmä z radosti iných pri ich rozbaľovaní. Tento rok to tak nebude a nebude to tak už nikdy. Odišiel od nás nám najdrahší človek bez ktorého Vianoce budú smutné, tiché,bolestivé. Odišiel a nám zostali len slzy a spomienky na to čo bolo, na ešte nedávne smelé sny a plány do budúcnosti, ktoré sa žiaľ nevyplnili, spomienky na to, čo sa už nikdy viac nevráti. Nezostalo nám nič iné, len sa pri štedrovečernom stole ponoriť do spomienok a započúvať do krehkých slov Krylovej piesne:
Dříve, než ze stromečku opadá jehličí,
lůžko ti jmelím ozdobím, dám fotku do rámečku, olovo zasyčí,
tvůj krajíc chleba ráno ptákům rozdrobím.
Za tebe sfouknu svíčku, jablko rozkrojím,
bude to hvězda, či snad kříž, či snad kříž,
tvé jméno na balíčku k ostatním připojím,
to abys nemyslel, že už k nám nepatříš...
Chýbaš nám a s pribúdajúcimi rokmi nám budeš chýbať stále viac a viac.
