Macedónsko - zabudnutá krajina

Na celom našom výlete po Macedónsku sme stretli minimum turistov, myslím hlavne tých západných. Pretože turistov zo štátov bývalej Juhoslávie sme bohužiaľ od seba príliš nerozoznávali. Aj vďaka tomu to však bol práve taký pekný výlet – krajina, ktorá ešte nie je taká postihnutá premenou kvôli turistom, má však podnikavého ducha. Hneď po príchode do hlavného mesta Skopje nás obkľúčili albánski taxikári. Zakaždým, keď sme odmietli, znižovali cenu. Mali sme však dohodnutý odvoz z penziónu, ktorý som na prvú noc v Skopje rezervoval.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)
Večer pri jazere v Struge
Večer pri jazere v Struge (zdroj: Ľ.Závada)

Ako to však už v Macedónsku chodí, zabudol na nás a albánski taxikári do nás dobiedzali ako supy. Po dvoch vystrašených telefonátoch pre nás predsa prišiel. Okamžite ho obkľúčili albánski taxikári a niečo sa ho po macedónsky vypytovali. Podľa nepísaného, nimi zvoleného pravidla, totiž letisko patrí im. Náš taxikár Mirček sa o albánskej menšine vyjadroval veľmi nelichotivo, ako ostatne asi každý Macedónec. Naša skúsenosť však bola taká, že nech sme sa kdekoľvek po Macedónsku prechádzali, pútali sme pozornosť, avšak v albánskych štvrtiach si nás nikto ani nevšimol. V porovnaní s ostatnými mestami a dedinami po krajine sa Skopje nejaví až tak veľmi zaujímavé mesto, hlavne kvôli zemetraseniu, ktoré veľkú časť starého mesta zničilo. Cez pevnosť Kale, odkiaľ je pekný výhľad na mesto, sa dá prejsť do albánskej časti mesta, na druhú stranu rieky Vardar. Tam na človeka dýchne úplne iný svet, trošku chaotickejší, menej usporiadaný, s bazármi a kaviarničkami, pred ktorými na maličkých stoličkách posedávajú Albánci a večne popíjajú čaj. Bol to zvláštny pocit, keďže ma pred Albáncami niekoľko Macedóncov už varovalo. Neskôr sme sa však dozvedeli, že hlavný konflikt je medzi Albáncami a Macedóncami, s turistami to nemá nič spoločné, tak sme touto štvrťou prechádzali akoby nespozorovaní.
 Dragana zo Skopje, s ktorou sme večer posedeli na fantastickom macedónskom pive Skopsko (prisahám že na Slovensku také dobré nemáme) v krčme pri rieke Vardar, nám povedala. „Albánci v mestách, v ktorých sú zmiešaní s Macedóncami, nie sú nebezpeční. Obíďte však oblasti, v ktorých žijú hlavne oni. Ako napríklad Tetovo a Gostivar. Sú väčšinou ozbrojení, takže nikdy neviete...“ Drvivá väčšina Macedóncov sú pravoslávni, Albánci sú samozrejme moslimovia. Je zaujímavé, že žiaden konflikt medzi nimi nebol založený na náboženskom podklade. Čo sa týka viery, panuje tolerancia. 
 Macedóncom sme nerozumeli zďaleka tak, ako sme si predstavovali. Občas prišli na rad iné jazyky, alebo ruky a nohy. Vďaka tomu však, že Macedónci ovládajú aj reči okolitých národov ako srbčina, chorvátština či slovinčina, niektoré naše slovenské slová boli podobné so slovami týchto jazykov, takže nakoniec sme sa vždy nejako dohodli. Angličtina sa dala použiť hlavne vo väčších mestách, kde ňou hovoril takmer každý taxikár, ako napr. v Skopje alebo Ohride. Práve Ohrid je mesto, na ktoré je celý národ hrdý a jedna z prvých otázok vždy bola: „Boli ste už v Ohride?“ A keď sme na ich otázku, odkiaľ sme, odpovedali „Slovačka“, veľa Macedóncov nám odpovedalo, že mali frajerku v Brne. Neznamená to, že by nevedeli, že „Češka“ a „Slovačka“ sú už dve krajiny, to vedeli všetci. No jednoducho mali frajerku z Brna.
 Veľmi pozoruhodná skúsenosť bola pre nás cesta taxíkmi. Totiž v Macedónsku, ako na hlavných autobusových staniciach, tak aj v každej riti čakajú taxikári hlavne pri autobusoch a volajú ľudí, aby sa zviezli s nimi. Vždy keď sme odmietli, navrhli nám rovnakú sumu, akú by sme zaplatili za autobus, čo bolo dosť nepríjemné, hlavne keď sme chceli ísť autobusom. To už totiž nevedeli pochopiť. Raz nám tak na autobusovej zastávke v Struge zastavil taxík a dohodli sme sa, že pôjdeme do Ohridu, čo bolo možno 10-15 km. Taxikár to otočil a išiel s nami úplne na opačnú stranu. Chvíľku takto s nami brúsil po meste, kým nenazbieral viac ľudí, ktorí išli do Ohridu – to bolo to tajomstvo lacnejších taxíkov. Neznamenalo to však, že keď sme sa s ním dohodli na nižšej sume, toľko platil aj neskorší zákazník. Každý zaplatil toľko, ako sa dohodol. Je zvláštne, že taxikári odmietali tringelty.
 Veľa Macedóncov sa s nami rado porozprávalo, niektorí nás pozvali k sebe domov, ako napr. učiteľka Elena, ktorá nás pred ťažkým a dlhým výstupom do kláštora Gavrila Lesnovsého pozvala k sebe na kávu, usadila nás vo dvore a pyšne kričala na susedov, aby sa im pochválila, že má návštevu zo Slovenska. Kamarátku dokonca po ulici vodila za ruku. Často krát, keď sme sa na ich otázku ako sa nám v Macedónsku páči, vyjadrili pochvalne, nasledovala ich poznámka o tom, že Macedónsko je čistá krajina. Hm, no mysleli tým hlavne ovzdušie, no keďže nie sú fabriky, nie je priemysel a krajina troška pokrivkáva. Je však pravda, že ak si odmyslíme ten všadeprítomný bordel vo forme odpadkov, hlavne medzi dedinami, no aj v lesoch, vzduch tam bol naozaj svieži, hlavne vo vyšších polohách, v horách. Poznámka: Z kláštora Gavrila Lesnovského nás po nesmierne útrpnej a strastiplnej ceste na vrchol hory pravoslávni mnísi vypoklonkovali späť, lebo mali sviatok Matky Bohorodičky. Nechcene sme sa im pomstili tým, že ich pes išiel celou cestou do mesta s nami. Celá cesta nám trvala asi 8 hodín a odvtedy som mal po celý výlet problém s kĺbmi. Na druhý deň ráno sme psa stretli na autobusovej stanici, túlal sa bezcieľne po meste a už nás nepoznal. Chudák.
 Krásne mestečko, ktoré je aj pod záštitou UNESCO, je Kratovo, asi hodinu a pol cesty autobusom zo Skopje. Celé mestečko tvoria vlastne kamenisté vrchy a na nich sú postavené domy. Keď sme ráno raňajkovali na terase miestneho hotela (v ktorom sme boli pravdepodobne jediní hostia), bol to očarujúci pohľad. V každom dvore ľudia varili paradajky a po domoch im viseli červené papriky. Vôňa bola cítiť vždy a všade.
 Ak sme chceli navštíviť mestečko Nov Dojran, museli sme vysadnúť z autobusu oveľa skôr a šlapať 15 km pešo. V Novom Dojrane nám ani nikto neveril, že by sme mohli odtiaľ prísť, lebo v Macedónsku sa aj staré babky vozia taxíkmi. Často sa nám ale počas výletu stalo, že pri nás z ničoho nič zastavilo auto a jednoducho nás niekam zviezlo. V Novom Dojrane sme natrafili na Radeho, starého opilca, ktorý si so sebou nosil plastovú fľašu s pálenkou a hovoril veľmi dobre po nemecky. Za symbolickú sumu nás nechal vo svojom 2-poschodovom dome prespať, za čo mu jeho syn, ktorý sa večer vrátil z práce, vynadal.
 Ohrid, perla Macedónska. Veľká promenáda pri obrovskom jazere, na ktorého druhej strane je Albánsko. Na motorových člnoch sa povaľujú ich majitelia a volajú vás na prechádzku člnom. Veľký skalnatý kopec plný roztomilých krčmičiek, kaviarničiek a pizzérií, s úzkymi uličkami, po ktorých sa bez hanby preháňajú taxíky. Kláštory, pred ktorými postávajú predavači suvenírov a drevených ikon. Domy, apartmány a chalúpky s nápisom „Sobi“, čiže izby, čiže Zimmer frei. Našli sme si útulný apartmán s balkónom a výhľadom na jazero. Ohrid naozaj človeku učaruje, preto sme sa do neho aj vrátili zo Strugy. Pani domáca bola milo prekvapená. V Struge sme bývali v albánskej rodine za veľmi lacný peniaz a boli ku nám veľmi milí. Opäť s výhľadom na jazero, to isté ako v Ohride.
 Macedónsko je krásna krajina, plná milých a nezištných ľudí, ktorá trocha trpí tým, že nemá more (preto väčšina turistov zvolí inú krajinu) a ako sa mi zdalo, aj kultúrne troška trpí napr. v hudbe – na hudobných staniciach beží štýl, ktorý nazývajú „balkánsky pop“ (príšerné), no väčšina z tých vecí sú Srbi, Slovinci atď. Zdalo sa mi to podobné, ako keď sa nám vo svete niekto chce zalíškať a jeden po druhom spomína samé české filmy... Je to predovšetkým krajina jazier, hôr a starobylých kláštorov. Divé zvieratá ako medvede a vlky môže človek stretnú v horách okolo Ohridu alebo toľko obávaného Tetova. Keď ma kamarát zo Skopje pred Tetovom varoval, že ak budeme v Tetove, aby sme v žiadnom prípade nešli do hôr, opýtal som sa, či sú tam medvede. „Horšie ako medvede“, povedal. V horách okolo Tetova sa vraj pašujú zbrane a pri vstupe do lesa vraj ide o život. Neodskúšali sme si to, takže to podávam len takto, sprostredkovane. Pri ceste naspäť som si spomenul na slová, ktoré nám povedala Dragana hneď prvý deň v podniku pri rieke Vardar: „Museli by ste mať veľkú smolu, aby sa vám v Macedónsku niečo stalo. Ľudia sú tu veľmi milí a ochotní, opýtaš sa ich na nejaké miesto a oni ťa zavedú priamo až tam.“ A to bola pravda.

Ľubomír Závada

Ľubomír Závada

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  U EDASúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
SkryťZatvoriť reklamu