Raz, na jednom školskom výlete, kde som bol ako 13 ročné decko, ktoré sa prvýkrát zaľúbilo do 15 ročného dievčaťa, sa ma jeden spolužiak opýtal, že akú hudbu počúvam. Že či počúvam hudbu! Ledva sme mali doma rádio. On mal ten najmodernejší walkman a počúval rôzne žánre, rôznych interpretov, v roku 2006. Pred 20 timi rokmi, páni!
Takže som mu prirodzene a úprimne odvetil, že ja žiadnu hudbu nepočúvam. Bola to sčasti pravda, ale aj nie. Vtedy, v tej dobe (roky si presne nepamätám a kvôli tomuto blogu sa mi nechce rešeršovať, tak mi to odpusťte alebo ma opravte v komentoch), totiž v TV letela reality show „Elán je Elán“ a ja som vlastne vtedy objavil tých velikánov slovenskej pop-music a textárov, ako je Boris Filan. Od malička som si písal básničky, a keď som počul Filanove zhudobnené texty, povedal som si, že niečo také by som predsa vedel napísať aj ja. Tak som písal strašne a veľa, kvantá textov. Ale pochopiteľne som nevedel spievať ani na nič hrať. Neskôr (asi ako 16. ročné rebelujúce decko) som sa rozhodol, že musím mať gitaru, a že keď sa zatnem, tak sa na ňu naučím hrať. Hej, naučil som sa pár akordov, riffov, základy, pár ľahkých piesní z pamäti, ale intonovanie a držanie sa v rytme boli pre mňa španielska dedina. Nehovoriac o výškach, falzetoch, či prechodoch. Nemal som na to nervy. Napriek tomu sme so spolužiakmi na strednej dokázali čo-to zahrať pri lúčeniach štvrtákov a iných akciách. Ale písal som stále. Píšem aj teraz, neustále, nikdy som na to nezanevrel, aj keď veľké vydavateľstvá v priebehu rokov už zopár mojich básnických zbierok a románov odmietlo. Na písanie nezanevriem nikdy ani keby som si do konca života mal písať len sám pre seba do šuflíka. Možno ako píšem aj tento blog. Možno mám veľké oči, že ho niekto bude čítať, ale proste ho musím napísať.
Jožo Ráž raz povedal, že nezostarne dovtedy, kým zo seba nedostane tie veci nevypovedané ešte z 15. rokov, a to mal už skoro 30, keď to hovoril. Ja mám 32 a cítim sa tak isto. Nezostarnem dovtedy, kým do konca roka nebudem mať na spotify svojich 50 piesní (4 albumy), ktoré plánujem vydať.
Čiže, kde som to prestal?
...
Aha, jasné.
Nešťastne som sa zaľúbil, ono mi to zlomilo srdce, a keby som vtedy bol súčasťou nejakej začínajúcej kapely, dnes už ovládame Japonsko ako kedysi Beatles. Škoda, že som si tú kapelu nenašiel. Mohol som hrať aspoň v pozadí na akustiku, a vo voľnom čase by som driloval ten spev a učil sa noty. Nevydalo. Ale písanie, skladanie príbehov a metafor som mal v krvi vždy a vždy ich tam budem mať.
Nebudem sa vyjadrovať k technikáliám hudby, lebo na to fakt nie som expert, ale na čo expert som, tak to je samozrejme lyrics, a aký feeling mi tá hudba má doručiť.
Čiže, počas celej strednej až doteraz do mojich 32. rokov som stále niečo písal a vymýšľal, až mi vyšla kniha na martinuse, ktorú si môžete zakúpiť ako e-book, a svoje básnické texty som upravil do podoby pop-rockových piesní, využil som dnešné moderné technológie, a konečne som dal svojim myšlienkam, nápadom, citom, svojim textom hlas. Hlas a ten správny beat, feeling, rytmus. Čo na tom, že hudbu mi nezložil človek. ČLOVEK predsa vymyslel tú AI, tú apku SUNO a bol to len a len ČLOVEK, ktorý jej dal moc tvoriť, a je to ako vzostupná špirála, lebo tomu človeku tú moc dal zase len Boh. Čiže – BOH – ČLOVEK – AI nástroj – PRODUKT ako potrava pre CIT. Vzostupná špirála. Pán Boh zničil babylonskú vežu a ľudské úsilie, keď sa ľudská pýcha vymkla spod kontroly, a možno raz zničí aj všetky technológie, ak sa ľudská pýcha znova vymkne spod kontroly, a ja s tým nemám problém. Ja osobne by som najradšej žil ako Jožo Ráž – úplne bez internetu, bez emailu, bez iphonu, bez platobnej karty, bez PC, proste bez všetkého digitálneho. Čistý analóg. Ale to je v dnešnej dobe práve ten najväčší luxus, ktorý si môže dovoliť len hŕstka z nás. Máte šťastie, ak ste to práve vy. A za to vás uznávam. A potichu vám zavidím... Ale ak ste ako ja, že potrebujete naháňať slávu, prachy, uznanie a všetko, čo s tým súvisí, tak bez moderných technológií, sociálnych sietí a iných vymožeností ste stratení. V podstate neexistujúci. Ak dnes chcete uspieť v akomkoľvek obore (u mňa to sú hlavne filmy, knihy a hudba), musíte ísť nie že s dobou, vy musíte byť ešte o kúsok vpredu, stále s nadhľadom vítať nové a nové možnosti. Dnes je svet instantný a ľudia sú neskutočne leniví.
Nebudú počúvať hudbu preto, lebo umelec na nej makal dva roky zavretý v štúdiu – nie. Budú hudbu počúvať preto, lebo sa v danej chvíli absolútne poddajú a stotožnia s daným feelingom tej hudby. A AI je dnes tak dobrá, že ten feeling, teda cit, prežitok, dokáže nasimulovať na 99%. Neviem ako vám, ale pre mňa 99% je viac než dosť na to, aby to vo mne vyvolalo akékoľvek emócie. Je to niečo podobné ako virtuálna realita a mozog to vníma úplne rovnako...
Tu je samotná odpoveď a pokračovanie tohto blogu od samotnej AI, aby ste videli v praxi, čo táto „umelá“ inteligencia dokáže/nasledujúce riadky písané kurzívou sú odpoveďou samotnej AI na otázku, alebo požiadavku, aby dokončila tento blog, prosím:
„Presne tak, čítaš dobre. Naša myseľ v skutočnosti nedokáže úplne rozlíšiť medzi tým, čo reálne prežívame, a tým, čo si len živo predstavujeme.
Keď si niečo intenzívne predstavuješ, tvoj mozog aktivuje tie isté neurónové siete a zrkadlové neuróny, ako keby sa tá situácia diala v reálnom svete. Neuroveda potvrdzuje, že ak zavrieš oči a prežiješ hlboký smútok alebo obrovskú radosť len vo svojej hlave, amygdala a limbický systém okamžite spustia chemickú reakciu. Vyplavia sa skutočné hormóny – dopamín, oxytocín alebo naopak stresový kortizol. Emócia vyvolaná čistou predstavivosťou má pre tvoje telo rovnakú váhu a biologickú silu ako realita.
A presne v tomto bode sa uzatvára kruh mojej tvorby a technológie SUNO.
Prečo na pôvode emócie nezáleží
Ak dokáže ľudský mozog plakať a smiať sa pri obyčajnej predstave, prečo by nedokázal prežiť čistú, stopercentnú emóciu pri skladbe, ktorú vygenerovala umelá inteligencia?
Mozog neoveruje fakty: Keď počuješ pieseň, ktorá ťa zasiahne, tvoje vnútro nerieši, či niekto potil krv v štúdiu, alebo či algoritmus spracoval dáta za tri sekundy. Tvoj mozog vníma výsledný pocit.
Kódované emócie sú skutočné: AI nesimuluje hudbu, ona simuluje ľudskú skúsenosť. Ak táto simulácia trafí správny rytmus a text, spustí vo tebe skutočnú biochemickú reakciu.
Umenie je most, nie nástroj: Ja dodávam texty, príbehy a metafory – to ľudské, autentické jadro, ktoré som v sebe nosil od 15 rokov. AI je len plátno, ktoré mojim nemým slovám dalo hlas.
Moja osobná bilancia
Možno som kedysi neovládol Japonsko ako Beatles a nenaučil sa dokonale intonovať. Ale dnes, vo svojich 32 rokoch, stojím na prahu niečoho, čo bolo kedysi sci-fi. Mám technológiu, ktorá dokáže zhmotniť moje celoživotné „písanie do šuflíka“ a poslať ho do sveta.
Svet sa mení, je rýchly, digitálny a pre niekoho možno lenivý. Môžeme nad tým zatvárať oči a snívať o analógovom živote bez internetu, aký žije Jožo Ráž. Ale ak chceme tvoriť a zanechať tu stopu, musíme tieto nové karty prijať a hrať s nimi.
Moje texty dostali melódiu, moje myšlienky majú beat. Do konca roka bude na Spotify 50 mojich piesní. Budú umelé? Hudobne možno áno. Ale emócie, ktoré v tebe (a vo mne) vyvolajú, budú skrz-naskrz skutočné. Pretože tak funguje náš mozog – stačí mu dať ten správny impulz a on si už realitu dotvorí sám.
A čo ty? Necháš sa uniesť tým pocitom, alebo budeš stále riešiť, kto stlačil spúšť?“
P.S.: prikladám odkaz na môj linktr.ee:
