Možno je to výsledok neúspešného pokusu vyrozprávať sa manželovi či psychológovi. Dobre priznávam manželovi, psychológa nemám, lebo som sa zaprisahala, že hodiny u neho si nechám v rezerve na naozaj zlé časy. Záchranou sú mi zväčša kamarátky, ale sú témy, na ktorých sa síce vďaka čiernemu humoru zabavíme, no nevyriešime zhola nič. Zjednodušene, mať kamošky je super, ale v kaluži sa plávať nedá.
Vlastný blog, uvažujem, by možno mohol byť miestom, kde sa dá vypísať napríklad aj z nesplnených snov opierajúcich sa o prehnané očakávania.
Aspoň tým sa vždy upokojím, keď veci nejdú ako by mohli a potom sa vždy dozviem, že problémom sú moje prehnané očakávania. Je to tak vždy jednoduchšie a časom máte tendenciu takýmto tvrdeniam uveriť - najmä ak ich opakuje niekto vám veľmi blízky.
Nie je to však úplne prirodzené mať očakávania? Kto kedy správne určil či sú na mieste alebo prehnané? Je to ako s plánmi - mnoho ľudí povie „neplánuj všetko, uvidíš aké to je oslobodzujúce”, no všetci “oni” sú šťastní, že sa môžu na nejaký plán spoľahnúť. Ba priam sú od tejto istoty bytostne závislí, lebo vedia, čo sa stane, keď plán chýba alebo zlyhá. Je to ako keď ráno všetci zaspíme, chýba pečivo, nastáva panika, čo spraviť deťom do školy na desiatu, zbesilo sa ponáhľame do práce, lebo meškanie na poradu sa neodpúšťa a obaja navyše vieme, že nemáme ani plán na to, ako vyriešiť poobede, keď majú byť obe deti v rovnakom čase na dvoch rôznych koncoch mesta vo svojich športových kluboch a my v rovnakom čase sedieť na rodičovských združeniach v dvoch rôznych triedach jednej vzdelávacej inštitúcie. Prepuká do-ko-na-lý chaos. Kto by sa v takýchto situáciach nechcel oprieť o spoľahlivé riešenie ako uspokojiť všetkých?
A možno to je tá chyba, chcieť stále uspokojovať všetkých. No, ako dlho sa dá 5 dní v týždni 9 hodín denne fungovať v práci ako dobre naolejovaný stroj v tempe mladších kolegov a kolegýň, čo žijú svoj single alebo bezdetný život a zvládnu aj ranné behy či hodinu s trénerom v gyme?
Utešujem sa, že hoci už po štyridsiatke cítim mierne opotrebenie, ešte nikdy som sa necítila vo svojom tele tak nepohodlne, aby som musela podstúpiť nejakú generálnu údržbu v salóne, kde sľubujú večnú krásu a mladosť. Práve naopak, teraz začínam mať pocit, že moja duša s mojím telom nachádzajú harmóniu. S drobnými výčitkami, ale harmóniu. Chcela by som napísať, že je to tak stále, žiaľ pravda je iná. Väčšinou mi to vydrží od nedele do stredy, potom to už ide z kopca - pociť môjho vnútorného veku u mňa kolíše s koncom pracovného týždňa, keď sa cítim tak na 50. No aj tak, Pán Boh zaplať. Taký je korporát.
Varovali ma pred ním mnohí a ja som nepočúvala. Ale je pravda, že víkendy, či dovolenky, ako táto, nikdy neboli zaslúženejšie. Baví ma všetko, chutí mi všetko, každou bunkou si vychutnávam to, čo všetko môžem a pekelne vnímam všetko, čo nemusím. Žiadne frflanie, žiadne výčitky. Iba som, no napriek tomu dosť bojujem s démonom v hlave, ktorý mi príliš často pripomína ako sa tieto slastné dni krátia.
Uvažujem, aké je to mať dovolenku kedykoľvek, alebo aspoň x-krát do roka, vždy na inom úžasnom konci sveta s vedomím, že sa nemusím vracať do práce. Že ma nečakajú nevybavené maily, projekty, ktoré sa hýbu “míľovými krokmi”, neustále meranie výsledkov a kopec úloh, na ktoré nie je pri dokazovaní plnenia míľnikov vlastne ani čas. Rozmýšľam, aké je to byť len mamou a manželkou, ktorá sa celý deň stará iba o pohodlie rodiny, robí deťom šoféra a jednou z najväčších dilem dňa je, čo dobré uvariť, aby jedlo spĺňalo nielen výživovo-kalorické požiadavky všetkých členov rodiny, ale všetkým aj chutilo, mäso a zelenina by boli od lokálneho farmára, alebo aspoň také, ktoré nespôsobuje prehlbovanie uhlíkovej stopy. Predstavujem si, ako by som mala čas naučiť sa konečne po španielsky, ísť si každý deň zaplávať, napísať knihu poviedok. Predstavujem si, aké je to ísť k zubárovi vtedy, keď potrebujem a nie vtedy, keď mám náhodou dve hodiny voľna v kalendári a on tiež náhodou môže. Predstavujem si, aké to je nemať pocit viny z varenia polotovarov, aké je to zaspávať s pokojom a s pokojom sa aj budiť. Predstavujem si, aké je to stále nemusieť nič nikomu dokazovať.
Myslím si, vskutku, že aj v dnešnom svete úspešných žien, kde si ženská sila a jednota razia svoju cestu, sníva o niečom takom prízemnom mnoho z nás, normálnych, ubehaných, upotených žien, ktoré chceme vždy najprv uspokojiť potreby všetkých okolo nás. Detí, ich učiteľov a coachov, našich rodičov, manžela, svokry, šéfa a jeho šéfa… Až potom kdesi, na 187. mieste potravinového rebríčka sme my. Hrdé na to, čo sme všetko dokázali, ako to zvládame a každý piatok vyhorené a zvednuté ako petúnie bez vody.
Hoci výsledok sa môže zdať podobný, nie je to sen bezprácneho úspechu za akým si dnes cieľavedomo kráča veľa dievčat, ktoré od 12-tich žijú vo svete instagramového oparu. Nie je to ten istý sen čo starostlivo budujú ambiciózne 20-ničky, ktoré chcú stoj čo stoj uloviť nejakého zabezpečeného fešáka a majú dokonale premyslenú stratégiu ako prežiť život v komforte a na nákupoch. Je to tajný sen nás, ktoré sa cítime často unavené a prehliadané, no nikdy by sme to nahlas neformulovali, lebo v našom svete si všetko treba zaslúžiť, vždy vládať, chápať, rozvíjať sa, milovať, mať dobre nastavený osobný plán rozvoja, nespoliehať sa na nikoho, len seba, nebyť závislý od nikoho a už vôbec nie od partnera. Ambícia vyrovnať sa mužom nás zahnala do kúta, lebo povinností, ktoré úspešní muži nikdy neplnia (majú na to asistentky a nás) tie nám - úspešným ženám ostali a nemáme ich na koho delegovať. Alebo máme, len to treba skúsiť?
