Mám niekoľko priateliek, s ktorými je mi veľmi dobre a verím, že je to obojstranné a za ich blízkosť som nesmierne vďačná, no niekedy fakt neviem ako im povedať niečo, čo mi prekáža tak, aby ich to nezranilo. Aby to nebol len otravný zhluk myšlienok, rozhodla som sa byť konkrétna a budem vďačná za vaše postrehy, ktoré mi možno pomôžu vidieť veci inak ako mojou optikou.
Priateľka č. 1
Má tučnú dcéru. Dievčatko je už morbídne obézne a prichádza do puberty. Trápi ma to, pretože som sa ako tínedžerka sama stretla so šikanou. Vtedy to nikto neriešil a pomôcť som si musela sama. Bolo to však v inom tisícročí a ani rodičia, ani učitelia nemali také poznanie o následkoch toxického správania ako dnes. A nemali už vôbec toľko možností porariť sa s odborníkmi či nájsť pomoc pre svoje dieťa. V tomto prípade je to nielen o možnej šikane či vylúčení z kolektívu, ale aj o vážnych zdravotných problémoch. Často rozmýšľam nad tým, ako to priateľke povedať, ako ju nasmerovať, či by to bolo vôbec vhodné a či by to priala, či by to neohrozilo naše priateľstvo. Nie je slepá ani hlúpa preto tomu nerozumiem. Tému sama nikdy neotvára. Nechcem spochybňovať jej výchovu ani úsudok, ale čo s tým? S jej ex nerobia nič preto, aby tento stav zvrátili. Aspoň tak sa mi to javí. Sladkosti sú na každodennom poriadku, pohybová aktivita nulová. Nie je to pritom rodina, ktorá si nevie dovoliť platiť športový krúžok či súkromného trénera.
Priateľka č. 2
Je nezamestnaná, napriek tomu že je veľmi šikovná, no v každej práci od materskej vydrží len chvíľu. Predtým pracovala na vysokej pozícií, v dobrej spoločnosti, kde to bolo veľmi vyčerpávajúce, ale aj ohodnotené. Odkedy má dieťa, samozrejme je to komplikovanejšie a musí robiť oveľa viac kompromisov. Má skvelého muža s dobrým príjmom, ktorý pracuje z domu a ani to dieťa už nie je najmenšie, no žiadnu prácu “nedáva”. Myslela som si, že je to preto, aký tlak na seba vytvára v súvislosti s vedením domácnosti. Je to človek, ktorého si vážim pre 1 000 000 jeho dobrých vlastnosti, ale príliš sa obetuje pre svoju rodinu v dôsledku čoho je permanentne nespokojná so svojou pozíciou iba matky a manželky. Napríklad, chlieb musí byť zásadne domáci, čerstvo upečený, pritom vieme ako dobre treba vedieť plánovať ak sa to má s kvasom podariť. Nakupovať chodí k farmárom takže jej to zaberie trikrát viac času ako keby išla do normálneho obchodu. Rozumiem aj tomu, tiež by som chcela, aby moje deti jedli iba to najlepšie a mali vždy kvalitnú stravu no viem, že sa to nedá na dennej báze zvládnuť. Ako jej mám povedať, že sa nedá mať všetko? Že ak chce dnes obstáť na pracovnom trhu, musí niekde ubrať z plynu a zrejme sa to vylučuje s tým, že jej dobrý muž bude mať každý deň na 12-tu servírované trojchodové jedlo. Trochu ju podozrievam, že to všetko vie, len rodinu používa ako barličku predo mnou, lebo sa cíti menej úspešná. Pre mňa naše kariéry nie sú dôležité, nikdy som nás neporovnávala. Mám byť úprimná?
Priateľka č. 3
Je presne ten typ človeka, s ktorým sa cítim na rovnakej vlnovej dĺžke bez ohľadu na to ako často spolu komunikujeme alebo nekomunikujeme. Rozdeľuje nás diaľka, ale iba fyzická, no o to vzácnejšie sú naše stretnutia naživo. Kedysi som zvykla naložiť deti a vycestovať za ňou, čo bolo vskutku úžasné. Znova iba my a naše vtipy, ktoré nechápal nikto iný, školské spomienky, trochu viac nadhľadu, ale rovnaká úprimná radosť. Stále to tak intenzívne prežívam aj keď si oba voláme. Je mi však ľúto, keď sa expost dozvedám, že boli v našom meste s rodinou, no neozvali sa mi. Vždy si to ospravedlním tým, že nie som jediná na svete, že možno sa ponáhľali, že jednoducho nemohli lebo mali inak nastavený plán cesty. Škrie ma však to, že som ani nedostala šancu. Možno by sme len dali kávu, či kofolu ako kedysi niekde na námestí, objali sa a hotovo. Je to úplná malichernosť, alebo to nedusiť a povedať?
Priateľka č. 4
Dá sa opísať ako extrémne štedrý a pohostinný človek. Je nesmierne činorodá a kreatívna a to, do čoho sa pustí, funguje. S pribúdajúcim vekom však podľahla trendu skrášľovania sa za každú cenu. Absolvovala niekoľko operácii a úprimne, rozumiem tomu, že sa chce cítiť vo svojom tele lepšie a pohodlnejšie. Chápem, že sa chce páčiť sebe, mužovi, okoliu, no už je z nej len kosť a koža. Obávam sa, že je tak presvedčená o tomto svojom novom “ja”, že by nepočúvala nikoho, kto by jej dával nevyžiadanú radu o životospráve. Hovorím si, že v tomto smere je takáto debata rovnako ťažká s tínedžerkami ako so ženami v menopauze. Kto vie, čo s tým spraviť tak, aby som nevyznela ako kamarátka, ktorá nedopraje?
Priateľka č. 5
Žije v zlatej klietke. Napriek tomu je úžasná v tom ako si zachovala svoju povahu a nespyšnela, nie je to žiadna vytunovaná blondína, naopak výborná gazdiná, starostlivá a dosť prísna mama, no mrzí ma, že vidím ako sa bojí konfrontácie s realitou. Venuje sa iba sebe a svojej rodine, pričom má ohromný potenciál nápadov, dobré skúsenosti z biznisu z minulosti a vďaka manželovi aj výborný finančný kapitál na to, aby rozbehla niečo vlastné. Akýkoľvek malý projekt, ktorý by ju napĺňal a tešil, alebo by vďaka nemu vedela pomôcť iným. Vzdala sa svojho umeleckého talentu argumentujúc tým, že musí rozvážať deti a starať sa o domácnosť. Ja však vidím, ako tie deti rastú a v podstate im robí už aj zbytočný servis čím ich ochudobňuje o nové zručnosti a príde deň, kedy ju opustia a v ich honosnom sídle ostane sama. Prestala úplne sledovať správy, nie je schopná baviť sa o ničom vážnom, lebo má absolútnu fóbiu z chorôb, smrti a vlastnej pomynuteľnosti. Nespáva a stále ju to ťaží. Mám pocit, že neviem ako ju zachrániť, lebo tieto myšlienky z času na čas prenasledujú každého z nás, no “vďaka” práci či aktivitám popri na ne nemáme pol dňa času každý deň. Pomôcť by mohol terapeut. Ako to citlivo povedať tak aby človek nemal pocit, že ho máte za blázna. Lebo nie nemám, len sa o ňu bojím.
Muži vraj takéto veci neriešia, dozvedela som sa doma. Je mi jasné, že môj muž so svojimi kamarátmi teda rozhodne takéto DILEMY nemajú. Budem však vďačná za vaše komentáre, ako z toho vykorčuľovať tak, aby som neublížila žiadnej z týchto vzácnych žien a zároveň pomohla našim vzťahom a možno v Novom roku upevnila naše priateľstvá.
PS: touto úvahou nechcem povedať, že s mojimi priateľkami nie je niečo v poriadku, možno niečo nie v poriadku so mnou a zbytočne hľadám problém tam, kde nie je. Snažila som sa však pomenovať to, čo ma v našich vzťahoch ťaží a teraz sa pokúšam prísť na to ako s tým naložiť tak, aby sme to prežili, boli silnejšie a nemuseli pred sebou skrývať svoje pocity. Možno totiž keď otvorím niektorú z týchto skriniek, dozviem sa veľa aj o sebe, o tom aká som a ako ma vidia svojou optikou.
