Na začiatku nového roka si často dávame predsavzatia.
Chceme byť lepší. Úspešnejší. Trpezlivejší. Zdravší.
Píšeme si zoznamy cieľov, plánov a túžob, ktoré by nás mali posunúť bližšie k „lepšej verzii seba“.
Ale čo ak by tento rok stačilo oveľa menej? Čo ak by sme si nemuseli nič pridávať…
len niečo odložiť?
Čo keby sme zhodili masky?
Masky, ktoré nosíme každý deň, často úplne nevedomky.
Aby sme zapadli. Aby sme nevyzerali slabí. Aby sme nemuseli priznať, že nie všetkému rozumieme. Že nemáme toľko vedomostí, istoty či majetku ako niekto iný. Že nemáme také auto ako kamarát. Že niekedy potrebujeme niekoho vo svojom živote – aj keď sa s jeho názormi úplne nestotožňujeme.
Žijeme v dobe porovnávania.
V dobe, ktorá nás učí, že hodnota človeka sa meria výkonom, názorom, postojom, majetkom, tým, ako pôsobí navonok.
A tak sa učíme skrývať. Prispôsobovať sa. Hrať role, ktoré sa od nás očakávajú.
A pritom potichu dupeme po tom najcennejšom – po svojom skutočnom ja.
Hanbíme sa za svoju krehkosť.
Za svoju prácu.
Za pochybnosti.
Za sumu na bankovom účte.
Za otázky, na ktoré nemáme alebo nevieme odpovede.
Za nehnuteľnosti, ktoré nie sú naše, lebo sme v podnájme.
Za to, že nie sme stále silní, vyrovnaní a „v poriadku“.
A tak si na tvár nasadzujeme úsmev, na plecia istotu a do slov presvedčenie, ktoré možno ani nie je naše. Len aby sme obstáli. Len aby sme niekam patrili.
Lenže… všetko toto je len dočasné. Postavenie. Status. Veci, ktoré dnes vyzerajú dôležité.
Časom každá maska spadne. Každá ilúzia sa raz rozplynie.
A zostane len to, kým naozaj sme – naša duša, naše hodnoty, náš spôsob bytia.
A možno práve vtedy by sme boli veľmi prekvapení. Koľko nás takých vlastne je.
Koľko ľudí má k nám bližšie dušou, než sme si mysleli. Koľko z nich sa nikdy na nič nehralo – len sme ich nevideli, zaslepení vlastnými maskami a predstavami o tom, kto by k nám mal patriť.
Možno by sme zrazu uvideli tých, ktorí stáli potichu vedľa nás. Bez hier. Bez pretvárky. Len sme ich prehliadli, pretože nekričali, neoslnili, nesplnili očakávania sveta.
Nie je teda pravda o nás to jediné, na čom skutočne záleží?
Možno nie je slabosť priznať, že niečo nevieme. Možno nie je hanba potrebovať blízkosť. Možno nie je zlyhanie nebyť dokonalí.
A určite nie je hanba práca, to, čo materiálne vlastníme, ani to, na akej značke auta jazdíme.
Odvaha je práve v tom, že sa ukážeme takí, akí sme. S pochybnosťami aj vierou. So strachom aj nádejou. Bez masiek, ktoré nás chránia, ale zároveň oddeľujú.
Toto nie je výčitka. Ani návod, ako žiť.
Je to len tichá výzva. Pozvanie k úprimnosti. K jemnosti voči sebe aj druhým.
Možno ak by sme tento rok nezbierali nové predsavzatia, ale odložili to, čo nie sme…Zistili by sme, že pod maskami sa neskrýva slabosť.
Ale pravda. A práve tá nás môže konečne spojiť – so sebou aj s druhými.
Potom zistíme, že nemusíme byť niekým iným, aby sme mali hodnotu. Že stačí byť pravdiví.
A že presne tí, ktorí nás uvidia bez masky
a zostanú…
sú tí, ku ktorým patríme dušou.
S dotykom A.
