Keď bzučí poézia.

V Zichyho paláci vydavateľstvo PARS ARTEM prezentovalo najnovšie knihy. Básnickú zbierku Presýpacie vreckové hodiny poetky Danice Hrnčiarovej Šišlákovej a knihu básní Zastávka na zatmenie Miroslava Kapustu.

Keď bzučí poézia.
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Zichyho palác sa mi na prvý pohľad páčil. Klenby okien v hrubých múroch mi pripomínali, že kedysi koncertná sieň asi nebola taká vyhriata ako dnes. Ľudia sa v nej  postupne usadili a stíchli.

No mňa neustále rušilo čudné bzučanie. Najskôr som si myslela, že to vydáva nejaká zablúdená mucha. Ale toto bzučanie bolo oveľa vytrvalejšie ako býva to mušie. Pohľadom som prešla celú miestnosť. Na strope viseli zvláštne sklenené trubky. A pod nimi blikali neonky. Jedna z nich bola zdrojom toho bzučania. Občas aj blikla, akoby žmurkala prekvapením nad plnou sálou.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kým hlavní účinkujúci zaujali svoje miesto, bzučanie neonky naberalo na intenzite. Dokonca začali žmurkať aj jej blízke neonky. Na chvíľu som prižmúrila oči a predstavila si, že to blikanie sú blesky fotoaparátov ako na udeľovaní Oscarov. Z luxusnej limuzíny práve vystupuje celebrita, poetka Danica Hrnčiarová Šišláková. V rukách nesie knižku svojich básní a kráča vo svetle fotoaparátov po červenom koberci.

Usmiala som sa pri tej predstave. Myslím, že práve Danka o blesky fotoaparátov nestojí. Pokorne stále vpredu a usmievala sa s pohľadom ponoreným do publika. Ľudia nenaťahovali ruky, aby sa jej dotkli, tak ako to davy robia pri celebritách. Iba rovnako pokojne opätovali pohľad poetke, ktorá sa chystala predstaviť im svoju zbierku poézie Presýpacie vreckové hodiny. Pri poézii je dôležitejší dotyk básne s dušou čitateľa oveľa viac ako osobný kontakt s celebritou.

Skryť Vypnúť reklamu

Keď básnik Janko Tazberík rozprával o Dankinej poézii a o tom, ako táto jej knižka vznikala, aj neónky zatajili bzučanie. Možno ich na okamih tiež pohltil ten pocit, keď sa v niekom zhmotní to krásne a potom cez poéziu to ponúkne aj ostatným. Nie každému sa to podarí. Ale Danici áno.

Len čo predniesla svoju prvú báseň, cítila som, že to je ono. To bájne a mnohým neznáme a neuchopiteľné tajomstvo naozaj dobrej poézie. Dankin kód bol identifikovateľný v každom verši. Od básne k básni sa rinuli pocity, akoby sa tým prenosom cez verše stali na chvíľu aj mojimi, a niektoré sa aj naozaj stali a zostali u mňa ako doma.

Skryť Vypnúť reklamu

Spomenula som si na náprstok plný piesku, ktorý som Danke ešte pred prezentáciou darovala. Keď som zistila názov jej knihy, rozhodla som sa darovať jej trochu času navyše do jej presýpacích hodín. Jeden nikdy nevie, kedy mu príde vhod si predĺžiť život o pár zrniek piesku. A keď zazneli verše z jej básne Presýpacie hodiny

bezčasnosť v čase narodenia

potom už vládne majster strach

možno sa cítim podvedená

keď skrývam piesok po vreckách?

prasknutým hrdlom v protismere

po zrnách padám k čiernej diere

a z času od veľkého tresku

vyteká tenký prúžok piesku

 

vedela som, že práve táto Dankina poézia je presne to, čo práve v týchto náročných dňoch potrebuje človek počúvať a čerpať z nej silu. Poézia Danice Hrčiarovej Šišlákovej dozrela do básní plných chutí, vôní, pocitov a v jadre objavíte aj semienka hlbokých výpovedí napríklad o varení slepačej polievky, ktorá je silným vývarom Dankinho poznania. Teším sa na večer, keď si uvarím lipový čaj, vonku začne potichučky snežiť a ja sa zababuším do Dankinej poézie ako do hrejivej deky.

Skryť Vypnúť reklamu

 

Neonka znovu nervózne zabzučala. Možno sa jej nepáčilo ukončenie prezentácie Dankiných básní. Ale program aj napriek jej protestnému bzučaniu pokračoval ďalej. Zuzka Kuglerová a Ondrej Kalamár uviedli na svetlo sveta a neoniek, ďalšiu básnickú zbierku už ostrieľaného básnika Mirka Kapustu. S Ondrom na striedačku čítali básne zo zbierky Zastávka na zatmenie. A to akoby bolo znamenie pre neonky, aby zhasli. Dve sa tak rozhodli hneď a ďalšie tri o malú chvíľu. Možno len privreli oči, aby lepšie precítili Mirkove verše. Aj básnik, autor tých veršov, na chvíľu zažmurkal dojatím. Keď Ondrej čítal jeho verše o mame.

Spoznáš ju

Má tisíc šedivých vlasov

Dlaňou uhladených – môžeš prstom rozobrať

Pery porozhrýzané z vyplakania sa znova a znova...

Je v nich len neúsmev nesúci hlas

Čo už nebolí

Akási nádej na radosť

Nie iba očný klam

Že ich už nik viac nepresolí!

Keby mohli neonky zaslziť, možno by na nás aj zopár slaných kvapiek dopadlo. No úplne mi stačilo, že básnik Miro Kapusta sa prezradil svojimi slzami. Ešte stále v ňom rezonuje ten pocit, z ktorého práve táto báseň vyvrela. A vtedy to už nie je len báseň, ale stáva sa poéziou.

Kým prezentácie nových kníh vydavateľstva PARS ARTEM skončili, neonky sa znovu rozblikali a zasvietili. Ich bzučanie prehlušilo bzučanie autorov a ľudí, ktorí si prišli uctiť ich poéziu počúvaním. Ešte dlho po vystúpení to bzučalo aj v salóniku. Každý si chcel trochu zabzučať s autormi. Aj iba tak medzi sebou. O poézii. O počasí. O živote. O špenátovej roláde, ktorá všetkým chutila. O víne. O láske. O veršoch. O všetkom.

Ja som počúvala. A tešila sa, že v tomto krásnom, starom Zichyho paláci nebzučia len ohavné a znudené neonky. Ale ľudia, ktorí ešte stále vedia, o čom bzučanie poézie naozaj je.

 

Zuzana Cascino

Zuzana Cascino

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  180x

Som bývalá novinárka, ktorá sa rozhodla opustiť svoju profesiu. Teraz pracujem ako fyzioterapeutka s ťažko postihnutými deťmi. No dianie okolo mňa ma často núti vyjadriť sa. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu