Dobrovoľne bezdomovcom.

Vnútorná sloboda tkvie v zneistení iluzórnej istoty nášho každodenného bytia. No nie je to ľahké.

Dobrovoľne bezdomovcom.
Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Môj syn sedel na schodoch pred bratislavskou vlakovou stanicou vedľa muža v špinavej bunde. Práve mu podával bagetu. V druhej ruke držal kávu. Muž v špinavej bunde si položil bagetu na kolená a dlaňami objal plastový hrnček, ohrieval si skrehnuté prsty.

"Ahoj mami, bol som hladný, ale tento pán je ešte hladnejší. Dúfam, že doma máme niečo dobré navarené."

Pán v špinavej bunde sa usmial. "Máte milého syna, dal mi bagetu a kávu."

"Bývate tu, na stanici?" Spýtala som sa trochu neomalene, ale to bolo prvé, čo ma napadlo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

"Nie, prespávam v ubytovni, tu by som zmrzol. Sem si chodím len pokecať s ľuďmi."

"Pokecať?"

"Áno, ja nežobrem. Občas si vypýtam niečo na jedenie, ale nie peniaze. Niekto dá len tak, sám od seba. Neodmietnem. Ale nežobrem!" Zdôraznil ešte raz.

Muž nebol starý. Rozprával rozumne a vnímala som pod jeho špinavým oblečením istú nevtieravú dôstojnosť. Zaujalo ma to. Postrehol môj záujem a začal rozprávať svoj príbeh.

Žil dlhé roky v Amerike. Priamo v Hollywoode. Pracoval tam ako kaskadér pre filmové štúdio. Všimol si, že neveriaco dvíham obočie. Vtedy vytiahol z vrecka na špinavej bunde fotky. Bol na nich spolu s Juliou Roberts a na ďalšej s Johnym Deppom, aj s ďalšími slávnymi ľuďmi. Aj tak som ešte stále nedôverčivo počúvala jeho príbeh. Zmĺkol. Cítil moje pochybnosti. Potom sa nadýchol, akoby túto časť nášho rozhovoru zažil už veľakrát a spustil plynulou angličtinou. Aj môj syn zostal prekvapený perfektným ovládaním tohto jazyka. "Mami, ani ja tak dobre nerozprávam po anglicky ako on."

SkryťVypnúť reklamu

"Prečo teda žijete tu, na ulici?" Vyhŕklo zo mňa.

"Vrátil som sa, lebo som chcel vidieť svoju rodinu. Ale prišiel som o všetky peniaze, už som sa nemohol vrátiť zasa naspäť." Cítila som, že je niečo, o čom nechce rozprávať. Ťaživé a lepkavo prilepené niekde hlboko, čo sa bráni vyjsť na svetlo. Nenútila som ho povedať všetko.

"Ale nemuseli by ste žiť na ulici."

"Nemusel. Ja chcem. Zbavil som sa všetkých túžob, už nič nechcem. Som rád, keď tu stretnem ľudí, ako ste vy a môžem sa s nimi rozprávať. Mám čo jesť, aj kde spať. Viac nepotrebujem."

Už som kedysi podobného dobrovoľného bezdomovca stretla. Bolo to v Prahe. Pracovala som v nemocnici. Priviezli staršieho pána po operácii zlomenej stehnovej kosti. Na prvý pohľad pripomínal deduška Pánbožka z kreslenej rozprávky o stvorení sveta. Biele vlasy lemovali snedú, holú lebku. Celý bol taký snedý, ako mi vysvetlili sestričky, takú hnedastú farbu pokožky mávajú všetci bezdomovci. Sú stále vonku. Lenže tento deduško pánbožko mal po operácii ešte oblečeného anjela, tak sme hovorili košeli, čo sa vzadu uväzovala na šnúrku. A z tohto anjela mu vytŕčal opálený zadok. A práve ten mi nedal pokoj. Typický bezdomovec by si neopaľoval zadok. Tak som sa ho počas cvičenia chôdze s barlami na to spýtala. Usmial sa. Zastavil uprostred chodby, barlou ukázal na obraz na stene.

SkryťVypnúť reklamu

"Toto je Modré zátišie Emila Fillu. Asi reprodukcia, ale vydarená. Mám jeho obrazy veľmi rád."

Pomaly si sadol do kresla na chodbe. " Kedysi som obchodoval s umením. Bol som úspešný. Aj bohatý. Ale nestačilo mi to. Chcel som niečo iné. Hľadal som, čo to je a našiel to raz na cestách po Južnej Amerike. V pralesoch som spoznal domorodcov, boli sme ich navštíviť ako si chodíme obzerať zvieratá do ZOO. A tam som to našiel. Zostal som s nimi žiť viac ako 20 rokov."

Zmĺkol a spomínal. Nevyrušovala som ho. Sám pokračoval.

"Vrátil som sa, lebo som chcel vidieť mojich synov. Zistil som, že ma vyhlásili za mŕtveho a keď ma spoznali, zľakli sa. Mysleli si, že chcem naspäť svoj majetok. Nechcem."

SkryťVypnúť reklamu

"A prečo teda žijete na ulici?"

"Lebo už nechcem nič. Netúžim sa ani vrátiť do pralesa, kde som žil. Mám Prahu rád. Stretávam na uliciach množstvo zaujímavých ľudí, ktorých by som inak nikdy nespoznal. A vnímam to, čo je skutočné. Hlad. Chlad. Bolesť. Radosť. Pomoc. Zradu. Sú ľudia, čo sú láskaví, aj v tých najhorších podmienkach. A to je vzácnosť. Všetko ostatné je len ilúzia. Vymyslené vízie potrebnosti a dobroty, ktoré sa rozbijú pri prvom náraze na na kamennú dlažbu biedy. Na ulici sú všetci presní, takí, akí sú. Hry sú tam k ničomu. A tak som žil aj v džungli. Inak to už neviem. Ani nechcem."

V úsmeve muža v špinavej bunde, aj deduška Pánbožka bolo niečo rovnako pokorné. Poznanie pokoja, ktorý prináša sloboda bez túžob a márností. Nič po nich nezostane, ani spomienka, ich odtlačky zapadnú prachom, čo sa sype potichu v čase. Groteskná večnosť ich netrápi. Ich nesmrteľnosť skončí smrťou, vedia to a práve to ich robí slobodnými.

Zuzana Cascino

Zuzana Cascino

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  244x

Som bývalá novinárka, ktorá sa rozhodla opustiť svoju profesiu. Teraz pracujem ako fyzioterapeutka s ťažko postihnutými deťmi. No dianie okolo mňa ma často núti vyjadriť sa. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu