Na ambulancii plakal pri cvičení trinásťročný chlapec. Trápi sa od narodenia s detskou mozgovou obrnou a cvičenie sa stalo nevyhnutnou súčasťou jeho života. Rovnako ako bolesť. Keď dlhšie necvičí, vykĺbia sa mu kolená aj pri obyčajnom otočení sa na posteli. A ruky stuhnú tak, že si nedokáže obliecť mikinu.
Dnes dostal štvorku z prírodopisu, lebo nevedel nič o trávení hada a ani to, že vtáky majú duté kosti. Jeho mama chodí s ním do školy ako asistentka. Sedela počas písomky vedľa neho, ale nemohla mu našepkať.
"Mohla si sa aspoň zamračiť, keď som to mal zle." Hneval sa na ňu.
Pri poslednom cvičení u mňa, skrútený bolesťou, keď som mu naťahovala nohy a ona mi pri tom pomáhala, dohovárala mu, aby poriadne cvičil. Zavrčal na ňu:
"Načo si ma porodila takéhoto? Načo? Rád sa s tebou vymením a ja budem zdravý, aby si ty vedela, ako to je." Mama ticho plakala.
Vtedy som mu dala teda riadne zabrať, viac ako inokedy.
Keď odchádzal, povedala som mu, že to, ako ho mama vozí na cvičenie, je to najlepšie, čo môže pre neho urobiť. Ak ho niekedy niekto postaví na nohy, nebude to ani žiadny liečiteľ ani najšikovnejší fyzioterapeut, ani vychýrené rehabilitačné centrum, ale práve jeho mama.
O týždeň ho priviezla znova cvičiť. Keď som mu narovnávala členky, nadával od bolesti, ale vydržala som, kým nezačal plakať. Hanbil sa za to a ja som na chvíľu prestala, nechala ho vydýchnuť a vtedy som pozrela do očí jeho mame. Verte mi, nikdy som väčšiu bolesť v očiach nevidela a modlím sa, aby som už neuvidela. Aj keď viem, že sa tomu nevyhnem.
Chlapcovi som dohovárala, aby vydržal, niekedy, keď sa moji pacienti riadne naštvú, aj poriadne cvičia a tak sa naštval a cvičil už bez jediného slova a bez jedinej slzy. Keď odišiel, po jeho rezignovanom, unavenom Ahoj, som zavrela dvere a rozplakala sa.
Mamy nesú údel svojich detí a keby mohli, ochránia ich vlastnými krídlami, sú to proste mamy na večný úväzok. Ale ja som iba obyčajná fyzioterapeutka a slzy mojich detských pacientov mi vypaľujú znamenie.
Túžim sa s deťmi smiať a radovať, tešiť sa, kresliť a cvičiť ako stromy vo vetre, ako vietor v oblakoch. Ale často to tak nejde.
Prešli mi rukami desiatky takýchto detí. Pozerala som do očí mnohým mamám a videla veľa bolesti. Ani po toľkých rokoch to nevzdávam. No stále viac sa teším na piatkové odstrihnutie sa.
Ponorím sa cez víkend do sveta knižných príbehov, kde bolesť bolí iba dovtedy, kým si neodbehnem do kuchyne po niečo chladené. A radosť nechávam plynúť tak dlho, že aj na chladené potešenie zabudnem.
A tak som zo spálne vyhodila telku a nasťahovala si tam Plutarcha, Hemingwaya, Holku, Mitanu, Jaroša, Remarqua, Slobodu, I.Stonea a mnohých ďalších mojich obľúbencov a tiež zopár skvelých básnikov a aj Veroniku Šikulovú, Ivana Kamenca a Šeptuchy od Aleny Sabuchovej. A mal by čoskoro doraziť aj Dobrovoda s Cabalom a jeho Satori . Ešte sa zmestia.
Vďakabohu za dobrých spisovateľov a básnikov, ktorí mi umožnia oddýchnuť si v ich príbehoch, či veršoch.