Sedmokrásky z lásky

Sedmokrásky z lásky
Písmo: A- | A+

Láska. Ľúbi, neľúbi. Netušíme ako sme šťastní, keď nás trápia len lupene sedmokrásky, ktoré miesto milovaných úst šepkajú, či ľúbi. No jedna sedmokráska chrčala hrdelným hlasom o najmocnejšej láske. A hoci už v tichu, stále je.

Nikolka bola päťročné dievčatko s nádhernou tváričkou. Modré nezábudky očí ovievajú dlhokánske mihalnice.

Pery s perlami mliečnych zúbkov. Na hlave dva neposlušné copy, ktoré jej mama vždy zapletie do takých malých drdolčekov, že by to vyzeralo ako dva rožky, ktorými mladé srnce strašia v lese, ale mamina má vkus a zapne tam Nikolke parádne mašle. Vlasy má však tak husté a nezbedne kučeravé, že jej vyliezajú spod mašlí a neposlušne sa rozutekajú až dolu na hrdlo k trubičke, cez ktorú Nikolka dýcha.

Tvár nádherného gotického anjelika a telo handrovej bábiky. Nikolka už nezvládne žiadny pohyb. Už nemá svaly. Svalová dystrofia jej vzala všetko, za tých päť rokov života prišla postupne o každý pohyb, nakoniec aj o nádych. Bez prístroja udýcha iba pár minút sama. Už neovláda ani svaly tváre, nemôže hýbať jahodovými ústami, iba žmurkať dlhokánskymi mihalnicami, vtedy mama vie, že sa dusí a má ju odsať. Vlastne jeden pohyb Nikolke zostal, môže trochu nadvihnúť pravú ruku, ale naozaj iba trochu.

Naučila sa rozprávať hrdlom. Spočiatku som jej nerozumela, postupne som si zvykla, že nehýbe ústami. Rozprávali sme sa počas cvičenia o jej kamarátoch. O bratovi, ktorého volá zbojník, o psovi, čo ju vždy pooblizuje, ale jej to nevadí, šteklí to a smeje sa. Je to zvláštna zastretá, hrdelná reč. Akoby ste počuli veľmi starého človeka, čo žije niekoľko storočí a je obrastený skúsenosťami ako machom.

Aj Nikolka šetrí, je múdra hlavička, vie ušetriť slová do vety, tak, aby sa veľmi neunavila, ale mohla sa so mnou dlho rozprávať. Postupne som sa naučila cítiť ju aj bez slov, vedela som, kedy sa dusí, kedy už nevládze, či je smutná alebo chce vtipkovať. Lebo vtipkovať, to ona vie, aj pesničku o žabiatku zaspieva.

Raz mi Nikolka priniesla kvety, vraj sedmokrásky z lásky.

Postupne nás jej mama nechávala samé dve. Ona si zatiaľ odbehla niečo vybaviť, nakúpiť alebo sa iba tak prejsť. Veď už päť rokov sa poriadne nevyspala, každú hodinu treba Nikolku v noci odsávať . Manžel musí vstávať do práce, tak to je na nej. Ak aj tú hodinu medzi odsávaním spí, nie je to spánok, iba bdenie so zatvorenými očami. Počas dňa jej to už ani nepríde iný život ako sú životy ostatných, zvykli si. Na všetko sa dá zvyknúť. Nikolkina mama si zvykla s láskou a úsmevom. Odsáva Nikolku, ako iné maminy učia svoje deti básničky, prekladá jej rúčky a nôžky, aby sa jej nepolámali tlakom kosti, ako iné maminy učia svoje deti chodiť po špičkách , ošetruje jej rany a preležaniny, ako keď sa učia deti samé si uložiť po sebe hračky. Všetko sa stalo prirodzenou súčasťou ich života, aj úsmev.

Ten najviac, usmievajú sa stále, otec, mama, malý brat zbojník , aj Nikolka, hoci tvár jej zostáva bez pohybu, jej úsmev je cítiť. Hreje.

V ten deň bola Nikolka smutná. V noci nespala, mala bolesti . Mama bola s ňou na pohotovosti, lebo sa dusila. Obe vyzerali ráno unavené, tak som maminu poslala do kaviarne a s Nikolkou sme sa dohodli, že si dáme iba voňavú masáž. Aj z pokožky jej sálal smútok...a nekonečná únava. Keď som ju odsala, chvíľu som zostala sedieť vedľa nej, kým neotvorila oči. Iba potichu dvihla pravú ruku, jediný pohyb, čo dokázala, aj sme ho poctivo trénovali. Položila si horúcu rúčku na moju ruku.

„Čo je Nikolka, čo sa deje?“

„Vypni,“ zachrčala hrdielkom.

„Čo mám vypnúť?“

„Vypni,“ zachrčala znovu a ukázala na dýchací prístroj, čo mala kúsok od ruky.

„Ale Nikolka, dnes nevydržíš dlho bez prístroja, si slabá.“ Ale ona stále iba to svoje : „Vypni.“

„ Už nechceš dýchať? “

„Nie.“

„A prečo Nikolka?“

„Lebo ľúbim mamu...“

Skryť Zatvoriť reklamu