reklama

Tiché chápadlá vojny.

Vojna siaha aj tam, kde sa nebojuje.

Tiché chápadlá vojny.
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Som ako dobrovoľník na Ukrajine. Môj prvotný nápad zaujal Eduarda Buraša a tak som sa cez slovenský konzulát a s pomocou ukrajinskej administratívy dostala ako "volunter" do detského domova.

Prvú pomoc som potrebovala už na hraniciach. Čakal ma tam milý pán zo slovenského konzulátu v Užhorode. Trochu som síce zneistela, keď mi volal, lebo najskôr sa mi zobrazil ako nemecké číslo, potom ako grécke. Teraz to tu tak je. Vojna vytvára chaos a znemožňuje normálnu komunikáciu rôznym spôsobom. Nakoniec mi pán z konzulátu poslal svoje skutočné telefónne číslo smskou a dohodli sme sa na stretnutí. S jeho pomocou som bez problémov a čakania prešla cez hranice.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Stretnutie na konzuláte ma prekvapilo ústretovosťou. Nič nie je nemožné a priebežne, najlepšie hneď, sa veci riešia. V spolupráci s ukrajinskou administratívou som ešte v ten deň navštívila dva detské domovy.

Keďže som už predtým bola viackrát na Ukrajine, myslela som si, že som pripravená na cesty, ktoré aj mimo vojny vyzerajú ako tankodromy. Keď sa Olexander pozrel na môjho New Beetla, len pokrútil hlavou.

" S týmto autom sa tam nedostanete." No neodradil ma, som tvrdohlavá a nakoniec som sa tam dostala. Hoci cestou som tesne pred Mukačevom dostala pokutu. Prekročila som povolenú rýchlosť o 5 km. Zvláštne, no mala som dobrý pocit aj z pokuty. Predsa len ešte nedávno miesto policajtov stáli pri cestách vojaci, ešte tam stále sú opevnené stanoviská. Kontrolovali všetkých. Hľadali podozrivých sabotérov, ktorí často prenikali do zázemia, aby zisťovali informácie, či organizovali sabotáže. Preto som bola vďačná, že mi policajti dali pokutu. Je to znamenie, že systém už zasa funguje ako v mierových časoch. Aj keď udeľuje pokuty.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všetko tu vyzerá normálne. Iba na tie sirény si neviem zvyknúť. Vždy zmeraviem, keď znejú. Viem, že tu sme v bezpečí, ale ten pocit, že niekde to predsa len dopadne, je mrazivý. Predstavujem si, ako sa tam zastaví život.

Keď sirény stíchnu, počujem kikiríkať kohúta. Akoby život predsa len silnejším hlasom znel ďalej. No nie všade.

Nie, nedá sa na to zvyknúť. Aj ľudia okolo mňa klopia oči a čakajú kým to kvílenie ustane. Až potom sa nadýchnu.

" Gospodin pomiluj, nechaj zakončitsja vijni."

Lenže vojna pokračuje. A hoci sme v pokojnej oblasti, dočahuje aj sem. Na benzínkach stoja kolóny áut. Nafta, aj benzín sa tankujú len v obmedzenom množstve. Vodiči aj hodiny postávajú pri autách. Zdá sa mi, že čakať v kolónach je už akýmsi novým národným zvykom, vynúteným vojnou. Nikoho nepočujem hundrať, frfľať. Naopak, šoféri spolu debatujú, popíjajú kávu, fajčia a trpezlivo čakajú. Už vedia, že môže byť aj horšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V detskom domove pre chlapcov na moju počesť usporiadali malé vystúpenie. Na dvore pod lipami sa zhromaždili skoro všetci chovanci. Z veľkého reproduktora znela hudba. Rýchlo uložili lavičky a na jednu z nich dali deku. Tam ma usadili ako kráľovnú. Rovno do stredu, aby mal každý ku mne blízko.

Chlapec s čudne učesanými vlasmi, neustále si ich hladil rukami, sa postavil rovno predo mňa. V rukách držal mikrofón a usmieval sa širokým úsmevom. Potom zvážnel, sklonil hlavu a zavrel oči. Zaznel úvod ukrajinskej hymny a on hlbokým, krásnym hlasom začal spievať. Postupne sa pridali aj ostatní. Pozerala som do tvárí tých detí a dospievajúcich chlapcov. Boli vážne, hlboko ponorené v prežívaní príbehu ich vlasti. Akoby spevom spevneli, vrástli do krajiny ako korene do zeme. Nemôžu bojovať, hoci by aj chceli, no podstatou ich boja je tento spev. V tej chvíli neboli postihnutí, ani mentálne zaostalí, ani chorí, či deformovaní. Bola v nich hrdosť a dôstojnosť predkov, akoby ich postihnutie spriesvitnelo a zrazu sme všetci videli to svetlo uprostred nich, čo prežiarilo tú chvíľu a zmenilo ju na nefalšovanú a čistú. Na ich pokornú dôstojnosť, keď po doznení hymny ešte pár sekúnd mĺkvo stáli, nikdy nezabudnem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V druhom detskom domove boli menšie deti a "maljatka", bábätká.

Zostala som s nimi. Bývam s nimi, hrám sa s nimi, cvičím s nimi a jem to, čo jedia aj oni. Keď znovu znejú sirény, deti pokojne spia v postieľkach.

Na dverách sú miesto fólií biele záclony, schody sú natreté na červeno. Teplá voda tečie len niekedy.Šetrí sa plynom.

Telocvične tu majú zariadené parádne. Množstvo úžasných pomôcok pre deti. Aj logopédiu a psychológiu. Ergoterapiu. A výborne tu varia. Ale hlavne sú tu láskaví a dobrí ľudia. Robia všetko preto, aby tieto deti mali všetko. Mamu im nenahradia, no snažia sa o to a to si veľmi vážim.

Sedím na starej lavičke pod višňou v záhrade, čo obklopuje domov. Deti sa hrajú. Pribehne ku mne dievčatko, chvíľu si ma obzerá. Potom sa zohne a podáva mi drobnú višňovú kôstku.

"Podarunok dlja tebja. Ty kak moja mama. "

"Podobám sa na tvoju mamu?"

"Mamočky uže ni."

"Odkiaľ si prišla."

"Iz Kijiv."

Odbehla a ja zvieram v dlani višňovú kôstku. Je tu veľa detí z vybombardovaných častí Kyjeva.

V skupine dvojročných detí vyrastie les detských rúk.

" Vezmi ma. Vezmi mňa. Aj mňa." Tak vezmem jedno, potom aj druhé, tretie mi visí zozadu na chrbte a ďalšie dve mi tuho objímajú kolená. Keď sa usadím, obzerajú si moje kvety vo vlasoch, náušnice, hladia mi vlasy. Džavocú a výskajú. Najradšej by som ich objala všetkých naraz. Aj tak by mali málo. Prázdno po mame nezaplní nič a nikto.

Z postieľky sa na mňa usmieva čiernooké, krásne dievčatko. Na chvíľu sa prestalo kývať zboka na bok. Zaujal ju ten ruch okolo mňa. No keď ju chcem vziať na ruky, bráni sa. Odtláča ma rukami a tak sa drží celý čas, čo ju nesiem do telocvične. Len čo ju položím na stôl a chcem vyzliecť, aby som mohla začať masáž a potom cvičenie, spustí hrozný krik. Nie je to plač, ale krik zranenej bytosti, ktorá nevydržala násilie, bitku a asi aj niečo oveľa horšie. Kričí a kričí. Nevie rozprávať. Kričí. Iba v krátkej pauze na nádychy zrazu stíchne. Jej oči žalujú. "Nechali ste zlo tohoto sveta, aby mi ublížilo."

Konečne sa upokojila. Sedíme spolu na zemi a hráme na spievajúcich miskách. Páči sa jej to, hoci sa neusmieva. Hlavne že konečne prestala plakať. Hrá na spievajúcich miskách a teraz plačem ja.

Popoludní cvičím s drobným dievčatkom. Už by mala sedieť, no iba leží. Má v triede aj brata, no nevie o ňom. Priviezli ich oboch tiež z Kyjeva. Už nemajú rodičov.

Príbehov je veľa. Naliehavo sa mi odhaľujú a zrazu vidím, ako sa vojna votrela aj do každodenných podrobností. Zaplavuje dni a krajinu ako studená, kalná voda. Každý sa tu snaží udržať nad hladinou. Na druhý breh sa však doplávať nedá, už na ňom všetci sme. Aj tí, čo v tejto rieke plávať nechceli, majú svoje vlastné vody, no aj z tých sa im pričasto vyplavujú smutné oči detí.

Buď laska je v ukrajinskom jazyku prosím. Zaznieva to tu všade a často. Zakaždým ma to zahreje, keď ma tu niekto prosí, aby som bola láska. A ja som. Aj vy, prosím, buďte lásky a keď sa pozriete svojim deťom do očí, tešte sa, že sa v nich ligoce radosť. Tu na Ukrajine to už nie vždy je taká samozrejmosť. A to by nás malo presvedčiť povedať NIE tomu zlu, čo kradne deťom radosť z očí.

Vojna rozťahuje svoje chápadlá a dočahuje aj tam, kde sa nebojuje. Dotýka sa každého. Prenikla do každodenných rituálov, znie v sirénach, ruší telefónne hovory a navždy sa zapísala deťom do očí. To, čo bolo kedysi bežné, sa stáva vzácnym. A tak sa každý snaží nazbierať si trochu pokojného tepla a uložiť si ho do zasadených rastlín, stromov, do slov a stretnutí, ktoré sa stali výnimočnejšími.

Aj ja si kúsok ľudského tepla odnesiem zo stretnutia s ľuďmi na Ukrajine v malej spomienke, zabalenej vo višňovej kôstke. Doma ju zasadím. Pohodlne sa uloží v zemi, bude piť vodu z neba a vyrastie. Iba ja budem z višní vylupovať spomienky na U-krajinu, kde v ľuďoch rastie láskavosť, aj keď im konáre ošľaháva vojna.

Zuzana Cascino

Zuzana Cascino

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  270x

Som bývalá novinárka, ktorá sa rozhodla opustiť svoju profesiu. Teraz pracujem ako fyzioterapeutka s ťažko postihnutými deťmi. No dianie okolo mňa ma často núti vyjadriť sa. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu