reklama

Živoriaci živnostník versus boj o život.

Hľadať v sebe to najlepšie, čo môžeme urobiť a neprestávať, aj keď sme unavení.

Živoriaci živnostník versus boj o život.
Nič nie je nemožné, keď ľudia spolupracujú.
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Chcela som naznačiť moje plné pochopenie pre všetkých, ktorí sa snažia prežiť aj ekonomicky, aj spoločensky. Ľudia sú už unavení a hlavne, zvykajú si na smrť. Počty mŕtvych sú len čísla. Cez vojnu bola smrť ešte bližšie, stretávali ju priamo na ulici a obranou bola ľahostajnosť, aby ich to tak nedesilo. A to sa deje aj dnes. Bežný život s obmedzeniami a popri tom smrť. Vzdialená, no reálna. Čítala som, že prvým prejavom humanizmu a ľudskosti bola zahojená zlomená stehenná kosť. Keď sa v dávnych dobách praveku niekto zranil, nechali ho tak a tlupa išla ďalej. No objav zhojenej zlomeniny naznačil, že sa o toho zraneného niekto postaral, kým sa vyliečil. Nemusel, no urobil to. A tak by to malo byť aj teraz, aj keď už nežijeme v tlupách. Alebo áno?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V obrovskej miestnosti je šero. Len vo svetle jednej lampy s prekrytým tienidlom sa črtajú mátohy s kovovými odleskami. Keď zablikajú vianočné svetielka na oknách, rozlíšim jednotlivé stroje. Tento je na predné stehná. Tento na zadok. Tento na ramená.

Niekde vzadu počujem tlmený šepot a občasný hlasnejší výdych. To pri mŕtvom ťahu, alebo ako to tu volajú, pri mŕtvole, vzdychá s činkou v rukách mladý muž v šiltovke. Dve dievčatá šlapú na steperi. Potichu. Ani hudba nehrá. Je to ako nemá tieňohra na posilňovňu. V prípade, že sa niečo zomelie, všetci poznajú únikovú cestu. Hlavne sa nedať chytiť.

V rozhovore zachytím porovnávanie s disidentami počas komunizmu, alebo s odbojom proti fašizmu. Aj vtedy išlo o životy. Aj dnes o ne ide. Ale tu sa nebojuje. Tu sa ticho a v šere protestuje. Životy riskujú niekde inde, tu ide o život potom. Tam o každý nádych. Tu o každý sval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ešte pár mesiacov dozadu by som pohoršene krútila hlavou. Dnes pozerám do očí majiteľke tohto podniku. Vidím obavy. Z možnej kontroly versus možného krachu. Ďalší lockdown už nezvládnu. Cinkla mi správa.

- Dnes, bohužiaľ, neprídeme na terapiu. Malý Kamil dostal teploty. Všetci máme Covid, no dúfala som, že Kamila to obíde. Zdá sa, že neobišlo. No zvládne to.

Kamil je malý chlapec, s ktorým cvičím na ambulancii. Má ťažkú genetickú diagnózu. Je to síce iba ležiaci chlapec, ale usmieva sa najkrajšie zo všetkých. Jeho rodičia ho chránili pred Covidom. Sú všetci zaočkovaní. Pravidelne sa testujú. Takmer nikam už druhý rok nechodia. Len Kamilova sestra má priateľa, antivaxera. Mama ju s ním nepustila na protest, tak sa týždeň s rodičmi nebavila. Reťazová reakcia nákazy od sestrinho priateľa nakoniec dobehla aj malého Kamila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Schádzam zatemneným schodiskom posilňovne, aj spodná telocvičňa má upchaté škáry, aby nepresvitalo svetlo na ulicu. Počujem funenie cvičencov a v ušiach mi ešte doznievajú slová z vedľajšej šatne. Dvaja chalani, vzory kalokagatie, sa vzájomne utvrdzovali v názoroch. Táto pandémia zničí len slabých a chorých. Prežijú silní a tí vytvoria lepšiu spoločnosť, ako je táto degradovaná slabochmi a starcami. Myslím na Kamila. Na jeho úsmev.

O dva dni ma kamarát pozval na oslavu svojich narodenín. Čudovala som sa, že to nepresunul na lepšie časy. „Načo, lepšie časy už nebudú. Len príď k nám do podniku. Budú tam len kamaráti, nikto nás nebonzne.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V klube bolo šero. Mám pocit, že toto tlmené osvetlenie sa stane symbolickým pre lockdown. A keď raz zasvietia naplno všetky svetlá, budeme žmúriť ako krtkovia vykopaní omylom na záhrade. Pri bare, aj pri stoloch sa bavili a popíjali hostia. Hrala hudba. Znel smiech. Štrnganie príborov. Cinkanie pohárikov. Na okamih som mala pocit normálnosti ako predtým. Kým mi necinkla správa.

- Kamil už má vysoké horúčky. Musíme do nemocnice. Drž nám palce, aby to zvládol.

Nedokázala som dopiť ani prvý drink. Nebolo mi do smiechu, kazila by som im príjemnú atmosféru. Kým som vybehla von, stretla som majiteľa podniku. Cítil potrebu mi niečo vysvetliť. Už má štvrtý úver. Viac mu už nikde nepožičajú. Podnik drží nad hladinou len preto, že to tu má rád. Je tu už pätnásť rokov. Ale melie z posledného. Ďalšie vlny nezvládne. Z kompenzácií zaplatí odvody a zamestnancov a dlhy rastú. Chápem ho. Som na tom rovnako.

Koncom týždňa som mala termín na kozmetike. Pre istotu som tam volala, aby ma v lockdowne nečakali. Ale čakajú ma. Fungujú v pohode, lebo majú kozmetiku v priestoroch zdravotníckeho strediska a nikto predsa nerieši, či idete k zubárovi, alebo na kozmetiku. Otvorili len minulý rok a v prvých dvoch vlnách boli poctivo zatvorení. Väčšina klientov im vtedy odišla do iných salónov krásy, kde neboli tak poctivo zatvorení. A už sa nevrátili. Tých posledných, čo si medzi vlnami udržali, si už nenechajú odísť. To môžu rovno zavrieť a už neotvoriť.

- Kamil už nezvláda dýchať sám. Nemôžem tam ani byť s ním. Primár ho chce napojiť na pľúcnu ventiláciu.

Kamarát mi na facebooku napísal, že príroda si robí vlastný výber. V džungli prežijú len silní. Chorí a slabí zahynú. Jednoducho tak to je. Jednoducho? Humanizmus vysmial, vraj to len degraduje spoločnosť.

Humanizmus je orientácia na hodnotu človeka, jeho práva na šťastie, slobodu, osobný rozvoj a uplatnenie. Láska k človeku.

Hľadanie toho najlepšieho v ľuďoch a pre ľudí.

Dnes žijeme dobu pandemickú. Po nej nasleduje obdobie dehumanizmu. A potom??

Poctivý živnostník živorí. Vlna za vlnou sa valí a berie podnikateľom aj posledné ilúzie. Aj mne ich vzali. Byť živnostníkom sa neoplatí. A poctivým už vôbec nie. Sú to dinosaury odsúdené v novej dobe na vyhynutie. A bude ešte horšie. Nová daňová reforma vykrúti krk aj tým, čo prežijú všetky vlny.

Seriózne uvažujem, že nastúpim do nemocnice. Som zdravotník a tí sú teraz vzácni ako kedysi podpultový tovar. Nie, nestojím o ovácie, aký som hrdina a chcem pomáhať. Ako mi napísal jeden môj vzácny priateľ, dobro sa deje potichu. Uvažujem racionálne. Moje rehabilitačné centrum pre deti skrachovalo. Moja živnosť sa stále viac prepadá do dlhov. Z kompenzácií zaplatím ledva odvody a úvery. Ak zostávam na nule, je to výhra, no som stále viac v zápore. Finančnom, aj spoločenskom. Síce momentálne robím to isté, čo predtým, ale keďže som v priestoroch zdravotníckeho zariadenia, v tejto vlne to robiť môžem. No nedá sa. Väčšina rodín prekonáva nákazu, sú v karanténe, alebo majú obavy niekam chodiť. Úplne ich chápem. Aj ja mám obavy, tak som opatrná aj za nich. V tejto situácii je miesto zdravotníka v preplnenej nemocnici s obrovským rizikom, pracovným nasadením a úbohým platom väčšou istotou ako živoriť ako živnostník. Smutné.

- Kamila previezli na ARO. Je na ventilácii. Modli sa za nás.

V parku sa prechádzajú mamičky s kočiarikmi. Bežci behajú. Psy štekajú. Život plynie aj v lockdowne. Síce si nedáme punč na vianočných trhoch, ale v okienku si ho kúpiť môžeme a symbolicky si štrngnúť. Šťastné a veselé.

Cinkla mi správa na mobile. Kamilova mama. Nemám odvahu si to prečítať.

Zuzana Cascino

Zuzana Cascino

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  270x

Som bývalá novinárka, ktorá sa rozhodla opustiť svoju profesiu. Teraz pracujem ako fyzioterapeutka s ťažko postihnutými deťmi. No dianie okolo mňa ma často núti vyjadriť sa. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu