Aj majoritná skupina obyvateľstva na Slovensku by si chcela vybrať obed z jedálneho lístka písaného v materinskej reči. Toto právo je zaručené ústavou, prislúcha národnostným menšinám, ale aj väčšinovej skupine obyvateľstva. V hraničných oblastiach Slovenska je však toto právo občanom Slovenskej republiky upierané. Problém sa týka predovšetkým nápisov a označení obchodov, rôznych verejných zariadení, jedálnych lístkov, cenníkov a smerových tabúľ písaných nezriedka iba v jazyku národnostnej menšiny.
Nápisy sú však iba predzvesťou, toho čo sa vám môže v menšinových oblastiach stať. Kultivovanosť občanov národnostných menšín nesiaha ani po snahu verbálne zachrániť túto vzniknutú situáciu, čiže dohovoriť sa s občanmi v slovenskom jazyku.
Toto je jeden z menších problémov ktorý sa jazykový zákon snaží riešiť, keďže výchova akosi zlyháva.
Čo však v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov či, iných ozbrojených zborov a hasičských jednotiek? Ako môže prebiehať komunikácia v prípade koordinovania väčšieho zásahu, pri ktorom pomáhajú jednotky z iných oblastí Slovenska na územiach národnostných menšín? Môžu nám títo ľudia zachrániť život ak si v prípade zásahu vôbec nerozumejú?
Možno by však štátna pokladnica uniesla financovanie jazykových kurzov jazykov národnostných menšín pre slovenské jednotky. Veď, „koľko rečí vieš, toľko krát si človekom,“ hovorí staré dobré príslovie.
A zodpovedzme si aj na poslednú najkritickejšiu otázku jazykového zákona. Prečo za porušenie tohto zákona musia byť uplatňované sankcie? Odpoveď je jednoduchá, ide o takzvanú vymožiteľnosť práva. Ako inak by sa dalo vymáhať dodržiavanie zákona ak nie hrozbou sankcie. Navyše sankcie nie sú tak tvrdé, ako to prezentujú niektorí politici. Sankcia spočíva najprv v písomnou upozornení, po ktorom nasleduje dostatočný časový horizont na odstránenie a nápravu. Ak náprava nenastane, až vtedy má oprávnený orgán právo udeliť pokutu od 100 do 5 000 €.
Bežný občania sa však zákona nemusia obávať, na fyzické osoby daný zákon dosah nemá.
