Vraj blog je predovšetkým nástrojom zábavy. Ľudia sem chodia najmä preto, aby sa mohli pobaviť.
K tejto axióme dodám len toto: ten socík by sme si už z hlavy mohli vyhodiť. Prečo má niekto vôbec potrebu diktovať druhému, čo má a čo nemá písať na blog. Predsa texty, ktoré ma nezaujímajú, nečítam. Jednoduchá pomoc.
Jeden píše prózu, druhý básne, tretia svoje pocity. Niekto píše o operáciách zvierat, ďalší o varení, náboženstve a pod. Ja píšem to, čo ja chcem. Demokracia je v istých veciach veľmi prostá - robím to, čo chcem.
Vraj (moje texty) o politike, spoločnosti sem nepatria. Hm, a to kto povedal? Admini?
Vraj, keď chcem za niečo bojovať, čo ja chcem, mám si založiť občianske združenie.
________________________________
Niektorí tvrdia, že hovoriť (písať) o tom, že politika by mala byť slušná a charakterná, že politici by nás nemali verejne, pred našim očami okrádať, že by nemali nadávať policajtkám, že by politiku mali považovať za verejnú službu - sú reči všeobecné. Vraj sa ich politika netýka.
Aj písanie o tom, ako byť viac samým sebou sa niekomu zdá všeobecné - čo už to môže len znamenať "byť samým sebou" - veď som samým sebou, kým by som bol - Jankom Hraškom?
Tak sa mi zdá, že na to, aby sme sa tu niekedy mohli baviť treba mať aj ničo načítané, treba sa zaoberať aj inými vecami než je napr. len zábava (na blogu).
________________________________
Pre mňa je prekvapujúce, ako veľa ľudí si myslí, že ich hlas, ich občiansky hlas, má nulovú hodnotu. Asi si myslia, že veci a dejiny sa menia len tak - samé od seba. Tak si predstavme, ako by sme tu asi dnes žili, keby dr. Horáková - občianka - na svojom procese, nebola povedala, že komunizmus je zločinecký systém. Keby poľský kňaz Jerzy Popielusko - občan, kázal v kostoloch len klasické sväté reči, nikomu nič nehovoriace, nikoho neohrozujúce, ktorých význam pre náš praktický život je nulový a ani sám pánboh im nerozumie.
Ako by sme si tu asi dnes žili, keby v 68mom ľudia namiesto protestov vítali ruských vojakov s kyticami, hádzali by sa ruským vojakom radostne do náruče a vítali by ich ako oslobditeľov od temných demokratizačných síl, od tzv. demokratizátorov? Ako by sme tu asi dnes žili nebyť takých demokratizátorov ako bola napr. Zora Jesenská (mám o nej práve rozčítanú knihu), ktorá sa ohradila voči tomu, keď ju na akejsi demonštrácii po roku 1968 naši policajti zmlátili, a ktorá sa ohradila aj voči príchodu sovietskych osloboditeľov aj voči mnohým iným veciam. Mám to naozaj vysvetľovať?
Stačí povedať len jedno: ani by ste nevedeli čo je to blog, o nejakej diskusii ani nehovoriac.
A čo sa týka materiálnych statkov - o ktorých si iste väščina myslí, že sa nás "na rozdiel" od politiky týkajú úplne všetkých, tak k tomu len toľko: pozrite sa ako sa za posledných 20 rokov zmenili naše mestá, dediny, naše domy, fasády, ako sa zmenili dostavbami, prístavbami, novými stavbami, rekonštrukciou starých domov, mestských centier, ciest a pod. A choďte sa pozrieť na Ukrajinu - kolega z práce tam bol asi pred rokom či dvoma, a keď som sa ho pýtala ako to tam vyzerá, povedal, že: zle. Povedal, choď sa tam pozrieť a na výzore ukrajinských miest, dedín, domov uvidíš, ako by sme dnes vyzerali my, nebyť roku 1989. (vraj to nebol lákavý pohľad - nebavili sme sa o kult. pamiatkach, ktoré tradične bývajú výstavnými skriňami každej aj tej najchudobnejšej krajiny).
_________________________________
Písanie pod vlastným menom.
Mne osobne je úplne jedno, kto ako v diskusii píše. Pre mňa je dôležité, aby to bolo pravdivé (tiež také všeobecné slovo, že). Niekto sa potrebuje chrániť, niekto "nie". Je to každého osobná vec.
Ale rozumiem textu Magdy Kotulovej - sú ľudia, ktorí po toľkých rokoch jednak túžili zhodiť zo seba rokmi vnútené jarmo anonymity, strachu a konečne vstúpiť do sveta pod svojou vizitkou, konečne sa nebáť, konečne sa k sebe priznať a to je úžasný životný pocit a stojí za to ustáť tých pár nadávok v diskusiách (napr.). A sú aj ľudia, ktorí pochopili, že o zásadných veciach, ktoré treba meniť v spoločnosti, politike, Cirkvi, nemožno písať anonymne, nemožno ich žiť anonymne (napr. muž pred ruským tankom na Bielikovej fotke). Raz sa k svojmu životu treba priznať (nie nutne na blogu, ale aj - kto chce), inak to za veľa stáť nebude. Jednak má človek pocit premárneného života (a to býva dôvod na dosť veľká depku) a jednak aj akékoľvek Zlo, ktoré tvorí tiež len človek, (aj ustráchaný a chybujúci) sa dá premôcť len tým, že sa pokúšame a snažíme svoje strachy prekonať - teda aj strach vystúpiť proti Zlu pod vlastným menom, sám za seba.
Čím viac sa bojíme my, tým menej sa bojí Zlo - jednoduché.
Písanie pod svojím menom (ak nejde len o zábavu) dáva človeku množstvo spätných väzieb, na ktoré môže reagovať a sám tak môže posúvať svoje osobnostné hranice - nie je vždy jednoduché čeliť kritike, nie je jednoduché sústrediť sa na kritiku, dokázať z nej vybrať to podstatné a relevantne reagovať. Ale dá sa to ustáť - ísť si vlastnou cestou - aj po nej človek nazbiera veľa informácií o sebe a iných.
No a veľmi dôležité pri písaní pod vlastným menom je to, že takéto písanie, dáva podporu tým, ktorí by tiež radi vystúpili z tieňa svojej anonymity, ale majú strach priznať sa k sebe. Dáva im to podporu stáť si za svojimi názormi, aj keď nie sú väčšinové, za svojimi pocitmi, nech sú akékoľvek. Je to podpora tým, ktorí chcú zo seba zhodiť jarmo nepriznania sa k sebe samému, k svojmu životu, k svojej názorovej orientácii (na čokoľvek), k sexuálnej orientácii, k svojej slabosti, ktorú by chceli integrovať, k rane, ktorú by chceli zahojiť a pod. - pred inými.
Mne z veľkej časti tú podporu dávali knihy.
________________________
Občianske združenie zakladať nebudem. Nechcem, nemám záujem, nie je dôvod.
Budem len písať, kým budem chcieť - ako človek, občan, žena, matka - ako ja sama.
A na svoj blog budem písať, čo ja chcem. Z jednoduchého dôvodu: som slobodný človek!
