Autobus sa nakoniec doteperil. Zodvihla som knihy odpočívajúce na zaprášenom chodníku, teskotaška bolesťou vykríkla a na jej spodku sa objavila diera. nevadí, pomyslím si, veď peňaženku s čipkartou som mala pripravenú, takže som ich mohla pevne držať. Spolu s davom som nastúpila a hodila knihy na prvé voľné miesto, ktoré som zbadala. Po odpípnutí čipkarty som si vedľa nich urobila miestečko a s malou dušičkou som čakala, či mi autobusár nenaúčtuje poplatok za takú objemnú batožinu. Keď už nič nehrozilo, oprela som si hlavu o zašpinené a poškriabané okno, silno som si ju buchla keď sa autobus pohol a vychutnávala som si odpočinok mojich unavených rúk.
Približne pred treťou zastávkou vstala jedna babička. Nikoho nepoprosila aby jej zazvonil ako je to zvykom. Mala síce plnú ruku tašiek, ale sama sa šikovne prepracovala až k dverám. Mala oblečenú bielu športovú budnu a spod nej trčala kockovaná tmavomodrá polokošeľa. Mala hnedé nohavice a elegantné športové topánky, vlasy, ktoré si ešte držali prirodzene hnedú farbu poprepletanú prameňni sivých vlasov. Usmievala sa. Na nikoho konkrétne, usmievala sa možno len preto, lebo jej okamih vystúpenia z autobusu pripadal čarovný. A možno v tých taškách niesla darček pre vnúča. Alebo nový košík pre kocúra. Najviac ma upútali jej oči. Modré a žiarivé. Tá teta mala v sebe toľko energie, koľko sme nemali my všetci ostatní z autobusu dokopy.
Tašky si položila k nohám, postavila sa na špičky a zazvonila, a potom jednoducho vystúpila. Ešte vždy sa usmievala. Ja som tam sedela nadurdená kvôli knihám, ktoré sa mi nechcelo vláčiť a ona sa aj napriek všetkým problémom s kĺbami, dôchodkom, či klebetami o susedoch usmievala. Vyzerala jednoducho skvelo. Živo som si ju vedela predstaviť ako kráča ruka v ruke s nejakých usmievavým deduškom. Pro takom pohľade mi vždy zaplesá srdce.
Keď budem stará túžim byť ako ona...
