Hm... Vlastne to začalo niekedy v utorok. Vtedy som bola mysľou niekde celkom inde, asi ešte niekde na wécku, z ktorého som práve odchádzala. Ešte čerstvo umyté ruky som si utierala do nohavíc (viete, k nám do školy také vymoženosti ako uteráky ešte nedorazili) a predierala som sa dlhočiznou chodbou k mojej osamelej triede... Vlastne som ešte vždy mysľou blúdila niekde za stenami tej vzdelácacej prepotrebnej inštitúcie a tak som si ani poriadne nevšimla, kto kráča oproti mne.... Ale teraz to už veľmi dobre viem...
Keď sa na veci s odstupom času pozriem, zistím, že som vlastne na tom psychicky bola dosť nízko. Ale teraz, keď potlačím výčitky svedomia z tej zmrzliny a myšlienky o chudnutí niekam dozadu, vynárajú sa mi tie najkrajšie spomienky. Ako si mi povedal prvé slovo, ako si ma prvý krát chytil za ruku. Čo sa stalo? Amorove šípy lietali len tak okolo mňa, ale tá cesta z wécka mi bola osudnou. Chytila som plný zásah, a to mi nejak udrelo do hlavy. Asi vážne nemá zmysel niečo strašne dlho chcieť... Lebo potom príde čas, keď škaredá tuhá zima odíde, všetko začne pučať a Oskar cerí zúbky. Asi som prehliadla hranice svojho pseudosveta a ponorila som sa do hlbín reality. Otvoril si mi oči. A motýlie krídla mi zvestovali novinu, že to tak bude stále. Vždy s úsmevom na perách, plným optimizmu, teplých slov a smiechu. Presne takéto jarné prebudenie som potrebovala.
A keďže som sa opäť vrátila do minulosti, musím podotknúť, že ja nezabúdam. Možno sa myšlienky dokážu posunúť niekam za myšlienko-mozgovú kôry, ale úplne sa nevytratia, a tie moje budú naveky hlboko vyryté. Ako naše iniciály do kôry prastarého stromu. Bolo to krásne, ale prišiel On a zobudil ma. Jemne a krásne. Presne takú šancu si mal ty. Hoci nezabúdam, už na to nemyslím. Či to bolo Nitrianskym Majálesom, alebo porekadlom, že Máj je lásky čas, v každom prípade na nostalgiu a pesimizmus nezostalo mieso. Kamarátka mi povedala, že keď si čítala niekoré z mojich blogov, tlačili sa jej slzy do očí. To je vec názoru. Ja som písala to, čo som počas toho "namáhavého" obdobia cítila. Fakt som niekedy myslela, že prasknem. Ale od zúfalstva. Ale keby som tak čistou náhodou mala prasknúť teraz, asi by to bolo od šťastia. Možno moja cesta konečne nadobudla svetielka (ako na pristávacej dráhe) a určuje mi ten správny smer, možno už nemusím ísť v tme, možno za to môže Máj, a možno žihľavový čaj od kamošky, z ktorého som takmer hodila tyčku. Alebo si to ten ujo hore rozmyslel, zľutoval sa nad mojou zúboženosťou a postaral sa o to, aby si si ma našiel. A stalo sa. I AM SO HAPPY.
Eufória zo zmrzliny už nejak vyprcháva, takže by som pomaly mala začať zvyšovať hladinu cukru... Alebo začnem už konečne s tým dávno daným-zaväzkovým cvičením? No asi sa práve surfujem niekde na vlnách modrosti tvojich očí... Som blbá:) ?
