Cestu na autobusovú zastávku pri niekdajších Mlynoch v Nitre absolvujem minimálne raz denne. Na to, že na prechode majú chodci zelenú vtedy, keď aj autá som si už zvykla. Aj to, že si človek musí fakt švihnúť aby prešiel na jednu zelenú cez celú cestu (a nezostal tak trčať na tom „ostrovčeku uprostred križovatky) akosi zvládame, veď stačí len trošku pobehnúť. Ale to, že čakanie na autobus na zastávke sa vám môže stať osudným, to je už skutočne silné kafe.
Ten deň bol dosť hektický, okolo pleca mi visela ťažká školská taška, v ruke som vláčila tašku v plávaním (t.j. mokré plavky, uterák, čiapku, sprchový gél, šampón a podobne – v škole totiž máme bazén – juchú). Už som sa nevedela dočkať ako si doma ľahnem. Pondelky bývajú fakt ťažké. Už z diaľky som videla ako sa to na zastávke hemží ľuďmi. Predierala som sa pomedzi nich, s nádejou, že si nájdem aspoň kúsok voľného miesta kde tých pár minút ešte počkám.
Nezaškodí spomenúť, že spomínaná zastávka sa stala obeťou staveniska. Staré Mlyny ľahli pod zem a teraz na tom mieste vyrastá riadne veľké nákupno-zábovno-neviemaké centrum. Aspoň nám však nad ňou postavili striešku. Asi aby na-autobus-čakajúcim ľuďom nespadlo niečo na hlavu. Očividne to nemajú dobre vypočítané.
Vráťme sa k príbehu. Všade kopec ľudí, autobusy prichádzajú, odchádzajú, ľudia nastupujú, vystupujú. Zrazu som v diaľke zbadala svoj autobus, tak som sa pomaličky začala predierať davom, aby som mohla nastúpiť. Nikde nebolo ani trochu miesta, iba predo mnou sa odrazu objavil voľný kruh. Neviem, či to bola Božia vôľa, alebo Šťastenino zadosťučinenie ale medzi mnou, jedným chlapíkom a jednou pani, bola medzera. A v tom okamihu, ako z jasného neba, obrovskou rýchlosťou zletela k zemi oranžová robotnícka helma. Nasledovalo veľké prásk a helma sa rozletela na kúsky. Tak sa mi rozbúchalo srdce! Jednoducho keby tam tá medzera nebola, keby som tam bola stála ja, tá pani, či ten chlapí, alebo ktorýkoľvek iný človek či dieťa, asi by to tak ľahko nerozdýchal. My traja, ja, pani a ten chlapík sme sa na seba pozreli, pani so strachom pozrela hore. Neviem odkiaľ to spadlo, nastúpila som na autobus a šla domov. Ale odvtedy si na tej zastávke dávam obzvlášť pozor. A stojím výlučne pod strieškou. A vždy rozmýšľam, ako môže robotníkovi, ktorý dodržiava všetky bezpečnostné pokyny a pravidlá na stavenisku, len tak jednoducho zletieť helma na zem, na jednu z najfrekventovanejších nitrianskych zastávok.
Bola som fakt v šoku.
Môže sa toto stať?
