Ona = mladá brunetka, okolo dvadsiatky, strednej postavy, modré oči, taká obyčajná slovenská deva v rifliach On = asi o 2-3 roky starší, celkom sympaťák v modrom tričku, s okuliarami a taškou v ruke... Na prechode sa strhne plač a krik. Otočím sa a ticho pozorujem. Ona plače, maskara jej tečie po lícach v očiach má zrazu prázdno, nenávisť, smútok, všetko a nič. On sa obzerá po ľuďoch, hanbí sa za ňu, očividne nečakal túto reakciu. Prechodom sa nesú výkriky typu Nechaj ma, Nedotýkaj sa ma, Vypadni odo mňa, Nechcem ťa vidieť. Pravdepodobne Mu to je trápne, pomaličky jeho tvár zalieva červeň, siahne do tašky a podáva Jej vreckovku. Ona ju neprijíma, kričí, plače, vrieska, utiera si maskaru do rukávov, snaží sa ponáhľať a zároveň kráčať pomaly, sála z nej smútok, nešťastie, koniec, slzy dopadajú na zaprášený chodník. Vyzerá ako kôpka nešťastia, ešte som nikdy nevidela nikoho tak plakať (teda len v telke).V tvári je od plaču a kriku červená, nevníma ľudí, ktorí sa začudovane zastavujú a sledujú túto bizarnú situáciu. Doslova z nej kričí ako Ho nenávidí, ako ju zničil. Teda nielen ju, ale všetko. On stráca trpezlivosť, odkladá vreckovku. Predbehnem ich, veď nepatrí sa sledovať cudzie nešťastie. Usadím sa na lavičku a čakám na autobus. Na(ne)šťastie sa vybrali okolo mňa. Do uší sa mi dostane ich rozhovor. ON: Takže koniec? ONA: Áno - Nie. - Áno - Nie - ÁNO! - Tak mi vráť retiazku aj prsteň! (Pri tomto bode sa musím zastaviť. Znechutene som zdvihla pohľad z chodníka a neveriacky na Neho pozerám. Takže takto sa prejavuje mužské ego? Rozplakal ju, pravdepodobne rozbil poriadne dlhý vzťah a keď mu Ona dá najavo, že na neho už nemá nervy vypýta si to, čo jej pravdepodobne dal??? Sakra, kde sme?) Ona siahne do zadného vrecka nohavíc a s nechuťou mu podáva zamotanú retiazku so slovami: Po..b sa! On rozdýchava, zrazu sa jeho tvár napne, vykriví sa do nahnevanej grimasy, na čele sa mu objavia vrásky hnevu a šmarí retiazku aj s prsteňom o zem. Ona zavzlyká, no nezastane, pokračuje ďalej, hľadí priamo pred seba, tá nenávisť z očí jej ešte vždy nezmizla. On, šokovaný tým čo práve urobil (pravdepodobne to je vplyv nejakého filmu, tipnem si, že americkej produkcie) sa zohne a zodvihne retiazku (to v tom filme už síce nebolo, ale zlaté retiazky sa predsa ešte môžu zísť a mi nežijeme v O.C. California, kde by nám naši rodičia v pohodke požičali pár doláčov na briliantový prsteň pre novú frajerku). Kráča ďalej, dobehne Ju a kráča mlčky vedľa nej. Medzitým všetko zastalo, všetci mlčky sledovali toto smutno-komické divadlo a vzduchom sa niesli iba zvuky áut a Jej vzlyky... Kráčali ďalej a ako to všetko dopadlo si všetci môžeme domyslieť. Pravdepodobne sa ale takto skončil jeden vzťah. Ona bude ešte dlho plakať, ale raz ju to hádam prejde a On si môže tu retiazku zavesiť na stolnú lampičku a hľadať niekoho nového komu by ju mohol dať... Klop klop na drevo, že som sa ešte s nikým nerozišla... A keby na to prišlo tak by som mu tu retiazku ešte aj napľula.
