Vlastne v poslednom čase už ani nič dôležité nerobím. V podstate ani nič nerobím. Len tak žijem... Sem-tam si sadnem za knihy a s veľkým entuziazmom študujem tráviaci trakt po španielsky, alebo počítam limity. Čo poviete, strašne zaujímavý život?
Jediné "vzrúšo" čo ma zasiahlo za posledné dva týždne sa stalo v piatok. Keďže som po rannom zobudení zistila, že vonku značne leje, schmatla som ešte pred odchodom z domu starý čierno-biely dáždnik, ktorý som zdedila po mamine, lebo tá ho odvrhla kvôli zlomenej tyčke. Tak som is ho vzala pod svoje ochranné krídla. Bolo nám spolu celkom fajn. Vychádzali sme spolu až dovtedy, pokiaľ nezačal fúkať vietor. Jeho zvyšné (už trošku nazhrdzavelé tyčky) boli síce labilné, ale myslela som si že cestu od našej školy po poštu predsa vydržia. Chyba. Priateľom sa nedá veriť. Dáždnik mi pred všetkými ľuďmi a holubmi, ktoré sa nachádzali na námestí, proste jednoducho vyvrátilo. A všetky tyčky sa zlomili.... Ešteže prestalo pršať. Nevadí, pomyslela som si, veď sa smeje len tak 20 ľudí, a tie holuby ma až tak netrápia. Prežijem. Domov som došla v zdraví i keď nie celkom suchá (vedeli ste, že sa počas dažďa neoplatí stáť pri kraji cesty, lebo tam bývajú mláky a autobusy chodia rýchlo? Ja som to netušila, ale teraz už viem...)
A predsa si spomínam ešte na niečo zaujímavé. Podrazila ma kamarátka. Síce tomu sa už potom nehovorí kamarátka, že? No nepoznám iný slušný výraz... A moja najlepšia kamarátka mi oznámila, že pôjde pravdepodobne na školu do Blavy... Jasné. Chápem ju. Veď komu by sa chcelo šprtať tráviaci trakt po španielsky a limity? Aha a Ty už na mňa nemáš čas. A stále prší.
Ja viem, vyznieva to všetko strašne skepticky... A pesimisticky. Ale to sa len ozval môj senzibilizmus. A vôbec, mala by som sa tešiť. Mala by som byť rada, že mám, čo mám, že som z toho blbého tráviaceho traktu dostala jednotku a že už prestal padať ten blbý dážď a že už prestali dávať v telke len politiku a že som v chladničke našla ešte jedno posledné zapatrošené tiramisu a že Ty ma máš vlastne rád a určite sa ozveš keď budeš mať čas, a že si dnes kričal len preto, lebo ťa naštvali tvoji rodičia... a že sú prázdniny...
Bože, veď ja som vlastne strašne šťastný človek. A náhodou aj usmievať sa viem... Keď sa mi chce... Niekedy...
