Sedela som na fontáne na našom krásnom nitrianskom námestíčku. Slniečko pekne pražilo a ja som v mihalniciach cítila, že sa vyjarnieva. Bolo mi fakt teplo, nakoľko som sa neodvážila vytiahnúť prachom zapadnutú jarnú bundu. No mala som sukňu, tak aspoň niečo luftovalo :) Bolo mi krásne až na isté hrôzostrašné zistenie: oproti mne som narátala asi 15 párikov, ktoré si SPOLU užívali prvé slnečné lúče tohtoročne prvého slnka. Nemám nič proti láske, ale asi naozaj platí isté porekadlo, ktoré tvrdí, že na jar sa chcú všetci páriť... Hm, niečo na tom bude, pomysela som si. Zrazu sa prirútil istý "akože-veľký-raper-som-ja" a začal sa producírovať na bike-u. Odhliadnuc od toho, že sa predvádzal a skoro sa zabil, bol to celkom pohľadný fešný chlapec. Chvíľku som ho pozorovala, ignorujúc mierne pobúrenie v žalúdku od toľkého afektovania. Skákal tam ako pajác 10 minút, pokiaľ sa spoza rohu nevynorila istá xy-nka a nechytila ho za ruku a neodtiahla niekam do tieňa (aby sa náhodou nespálila od toľkého slnka). Ach, samozrejme, čo som si mohla myslieť? že v tomto čase párenia by bol ten fešný mladý junák osamotený??!! Kdeže, to len ja som taká skrachovaná existencia. Ešte aj holuby chodili v párikoch. Nenávidím holuby. Vlastne ja nenávidím veľa vecí: dužinu v čaji, Kávenky, isté vymachlené nádhrey, ktoré si myslia, že im patrí celý svet, Vianoce bez snehu, sneh bez Vianoc, nudu a samozrejme... holuby. Vlastne ich nennávidím, skôr len pociťujem akúsi fóbiu, že keď preletia ponad mňa, ich isté niečo bude priemernou rýchlosťou a rovnomerným pohybom letieť práve na stred mojej cestičky vo vlasoch. Blbý pocit (našťastie som to ešte nezažila, klop klop na drevo). No a ešte keď sôú aj tie nekultúrne holuby popárované, to proste zdeptaného človeka určite zloží. Moje psychické zdravie je už aj tak trošku nalomené. Okrem toho, prečo prichádza jar, keď ja ešte nemám jarné topánky? A nemám ani nikoho na jarné párenie. Som totálny "antijarovník". Zaspala som dobu, u mňa ešte len začína február. Po odplašní všetkých tých predstáv o popárovaných holuboch (fakt to mnou zatriaslo) som prešla po celej dĺžke nerovnomerne vydláždenej pešej zóny, kde som postretala plno ľudí v tričku s krátkymi rukávmi (v tej mojej ešte-zimnej bunde a zimných topánkach som si pripadala tak sibírsky). Nastúpila som do super-extra-rozhenganého autobusu. A dorazila domov. teraz tu tak sedím a rozmýšľam, kde narýchlo nájdem jarné topánky a/alebo niekoho na jarné párenie. Slnko už začína zapadať. Dúfam, že aj zajtra bude teplo. A krásny deň je za nami.
