Je smiešne ako vás pár tónov, alebo závan nejasnej vône môže ovplyvniť. Zacítila som vôňu minulej jari, počula som tóny jej spevu, ba dokonca sa z úplného pozadia môjho mozgu vynorili spomienky, na ktoré som si už asi 365 dní nespomenula. Všetko sa to začalo, keď som sa včera rozhodla upratať si počítač. Vyhadzovala som jeden súbor za druhým, sledovala som ako sa to všetko vymazáva a je to nenávratne preč. Vtom som narazila na priečinok bez názvu, ktorý očividne obsahoval hudbu. Už už som to chcela vymazať a zrazu má pochytil ten, no ten zvláštny pocit, akoby ma pochytila tá prečudesná ženská intuícia. Tak som ho otvorila a s očakávaním som nastražila môj ušný aparát, že čo sa z toho Windows media player vypľuje. Ihneď ako som začula prvé tóny, môj zrak sa zablokoval, na moju sietnicu sa rozprestrela imaginárna plachta a niekto tam vzadu, niekde na úbpči môjho mozgu zapol premietačku. A videla som všetko. Presne som vedela ako som sa pred rokom cítila, ako chutila minuloročná zmrzlina. Presne som si pamätala ako som kráčala cez park a spievala si tú pesničku, aké bolo počasie, koľko som meškala... Všetko sa mi vynorilo. Bol to zvláštny pocit. Sedela som pred tým počítačom, civela som na tie farby, ktoré sa vlnili a tancovali ako im basy tej pesničky kázali, ale vlastne som tam ani nebola, lebo som práve rehotajúc sedela na tej drevenej krave čo máme v parku. Po chvíľke som precitla a obraz, ako sedím na schodoch pred divadlom a sledujem ako kamaráti "skáču" na skejte sa rozplynul. Ty brďo. Človek by ani nečakal ako ho minulosť zoberie.
Potom som sa vybrala do kúpeľne. Pozrela som sa do zrkadla, detailne som si obzrela tvár a porovnala som ju s tou, čo som pred chíľou videla. Mám iné vlasy. Potom som sa skúsila pozrieť sa do svojho vnútra. Neprišla som na nič, akurát, že som si uvedomila, že keď budem na tej krave sedieť tento rok, môj rehot bude mať trošku železný nádych (31.5. sa totiž oficiálne zaradím medzi tú elitu, ktorá nosí fixný strojček). A možno mám teraz trošku iné sny, priority a kamarátov.
Tie pesničky som nevymazala. Možno sa na budúci rok moja intuícia ozve zas. A možno si budem púšťať niečo iné, to, čo mám rada tento rok a ten ujo v mojom mozgu pri premietačke zoženie nový filmový trhák s názvom MEMOIRS 2007.
Treba to asi všetko brať s rezervou. Spomienku sú, boli a vždy aj budú, nikdy o ne neprídeme. Spomínať treba. Lebo aj keď raz všetko pominie, aj keď sa bude zdať, že všetko dobré, čo sme mali prisúdené sme už minuli, aj tak tam niekde bude aspoň pár spomienok, ktoré nám opäť vyčaria úsmev na tvári, alebo nahrnú nejaké slzy dojatia do očí. A tak to má byť.
