Milujem tie posledné dni. Keď sedím v autobuse v šatách presne zvolených na túto príležitosť, teším, sa, že konečne bude aspoň chvíľu kľud a sledujem, ako za oknami autobusov utekajú vysmiate deti s obalom a vysvedčenie a narýchlo kúpenou kvetinou pre triednu. To sú také milé nevšedné dni.
Zažila som to už jedenásty rok a vždy je to to isté. 10 mesiacov zhonu, posledný týždeň strašnej nudy a nakoniec držím v ruke ten zdrap papiera kvôli ktorému na základnej niektorých mojich spolužiakomv doma rodičia bili.
Je to smiešne za aký sviatok sa tento deň považuje. Rodičia jednotkárom kupujú veľké darčeky, dvojkárom trošku menšie, trojkárom kúpia len zmrzlinový pohár tí ďalší majú jednoducho smolu.
Ja to beriem každý rok ináč. Spočiatku to bolo niečo výnimočné, bola som hrdá, že ho mám, tešila som sa, že som už veľká školáčka. Neskôr to začalo takzvane "pokulhávať", v 12 som to brala ako príležitosť naleskovať si pery, v 14 som sa tešila na zmrzku s kamoškami a teraz mi ide len o to, že sa najbližšie dva mesiace budem môcť aspoň poriadne vyspať. Ale vždy, keď prídem po takomto dni domov, zavládne taký kľud. Pocit, že už nič nemusím, a že aj to čo musím sa dá odložiť síce vydrží len prvý týždeň (dovtedy sú rodičia zhovievaví, povysávajú za mňa a tak). Ale predsa len. Prázdniny sú prázdniny.
A teraz tu sedím, s kopou kníh na stole, ktoré si odložím až keď naozaj budem musieť, pozerám na kalendár kde svieti len to, že kto má kedy meniny alebo narodeniny a nie sú tam žiadne termíny písomiek, váľa sa okolo mňa ešte pár tašiek s teplákmi z telesnej a zapísanými zošitmi a je mi dobre. Predomnou leží ten inkriminovaný papier (teda dokonca až dva, lebo jeden je po španielsky) svietia tam len tri dvojky a tak cerím úsmev, čakám na ten "veľký darček" a večer pôjdem do kina. A už sa nemusím tešiť, že je piatok a že konečne ide víkend. Už sa teším, že je piatok a oficiálne mi padla...
