Povinná vojenská služba-éra socializmu, každý ju nenávidel ale každý o nej rozpráva
Okamžite po mojom príchode na povinnú vojenčinu som sa cítil ako označený špeciálnym znamením. Bol som totiž absolventom vysokej školy a povinná vojenská služba bola pre mňa určená len na 1 rok. Hneď prvý deň som dostal všetko potrebné vybavenie vrátane maskáčov a uniformy. A k tomu všetkému pribudli aj tri frčky na označenie hodnosti – čatár, ale pozor k nim som si musel pripnúť dve tzv. koľajničky, ktoré predstavovali podľa mňa „Kainovo znamenie“ pretože všetci vojaci s koľajničkami sa dopustili veľkého hriechu – dovolili si ísť na vysokú školu a tým si skrátiť vojenskú službu len na 1 rok – a to bol v očiach vojakov slúžiacich 2 roky neodpustiteľný hriech.
Bol som našťastie pridelený k „mazákom“, ktorí mali už 1 rok vojny za sebou takže všetky vojenské finty už ovládali a my sme sa od nich všetko postupne učili. Stačilo počúvať ich rady a vojenčinou sme bezpečne preplávali.
Na druhý deň po príchode si nás zavolal náš veliteľ. Už po prvých jeho slovách sa mi zlepšila nálada, veď on sa hneď usmieval a smial sa stále počas celého svojho privítania. Vôbec sa mi to nezdalo. Vojak z povolania a usmieva sa, veď to je proti prírode. Po odchode som sa radšej spýtal mazákov :
- Ten náš veliteľ sa usmieva aj keď sa rozpráva s vami ?
- , to má len takú nervovú grimasu, niečo ako nervový úškrn, to si zvykneš .
- Zvyknem, prečo nie, horšie je, že neviem kedy má zlú a dobrú náladu
- Vojak z povolania nemôže mať dobrú náladu, on má zelený mozog, a tým aj zelenú náladu, nevie, čo je dobrá nálada.
Najbližšie cvičenie som zažil „vojenské myslenie“ nášho veliteľa na vlastnej koži. Odišli sme do blízkeho lesného terénu na malé cvičenie. Náš veliteľ si nás rozdelil na skupinky s presne určenými úlohami a mapami. Zároveň každá skupinka dostala vysielačku, pretože cvičenie si vyžadovalo vzájomnú komunikáciu. Veliteľ samozrejme prišiel aj jednu skupinku skontrolovať. A bol v pravej chvíli na pravom mieste, pretože hneď po príchode na kontrolu si vypočul náhodou nahlas pustený reproduktor vysielačky:
- Ten náš veliteľ to je taký k..., do p..., ja sa na to j... , taký k.... nápad, podľa tej jeho s.... mapy sa nedá nič robiť.
Po vypočutí tejto priamej kritiky očervenel, vybuchol a vytrhol mikrofón obsluhe vysielačky a so záplavou zúrivých slín zreval z plných pľúc do vysielačky:
- Kto to povedal ? Okamžite sa mi hláste ! Meno a hodnosť ! Okamžite !
Ako odpoveď mu prišla z opačnej strany nebojácna vlna monotónneho šumenia. Mikrofón musel ešte trikrát vydržať záplavu rýchlych slín a výhražných slov ale šum sa nezľakol a stále si húdol svoju šumivú pesničku.
Po ukončení cvičenia museli všetci vojaci, okrem našej skupiny, pristúpiť k mikrofónu vysielačky a nahlas povedať :
- Ten náš veliteľ to je taký k..., do p..., ja sa na to j....
Blízko stojaci veliteľ si pozorne vypočul asi 30-krát priamu kritiku na svoju osobu ale nebol z toho vôbec múdry. Zrejme dotyčný vinník mierne a nebadane zmenil svoj hlas a vyvliekol sa z nepríjemnej situácie.
Už o pár týždňov ale ukázal úžasné flexibilné vojenské myslenie aj veliteľ celého nášho útvaru. Zo svojej tribúny pri nástupoch celého útvaru si všimol, že veľa vojakov nosí takzvanú .“ľahkú obuv“, čo boli vlastne hnedé vojenské poltopánky. A na nástup boli povinné vždy takzvané .“kanady“. Samozrejme vojaci si neobúvali na povinný nástup poltopánky len tak, mali to oficiálne na papieri od lekára útvaru. Dôvodom boli vždy otlaky a pľuzgiere spôsobené kanadami pri vojenskom výcviku.
Ale náš veliteľ útvaru si povedal, že naši vojaci musia byť vojaci z oceli a nejaké otlaky ich predsa nemôžu rozhádzať pri plnení vojenských povinností.
Vzal teda doslova svoju často opakovanú repliku, že on je zákon a vydal pre celý útvar svoj nový rozkaz. Rozkaz znel : Vydávam rozkaz , podľa ktorého určujem, že „ľahká obuv sú kanady“. A bolo vybavené, vojaci, ktorí mali veľké otlaky spôsobené kanadami si ich mohli vyliečiť tak, že si obuli ľahkú obuv, čiže „kanady“.
Vojenský život v kasárňach bol rozvrhnutý presne na hodiny a niektoré činnosti sa pravidelne opakovali každý deň v tú istú hodinu. Jedna z činností, ktorou sa začínal vojenský rozvrh pravidelne každý deň/ okrem soboty a nedele/ bola rozcvička. “Mazáci“ ale na rozcvičku nechodili okrem zopár vytrvalcov, ktorí nevydržali len tak vyspávať až do raňajok. My „takzvaní „absolventi“ sme museli na rozcvičku chodiť všetci a stále, veď kto by tam cvičil – nikto by ráno nebol na „cvičisku“ a to by mohlo spôsobiť veľké problémy. Rozcvičku si ráno kontroloval tzv. telovýchovný náčelník, ktorému sa po rozcvičke hlásili počty prítomných. Hlásenie počtov prebiehalo tak, že jeden „špagát“ pochodoval v teplákoch vpredu pred cvičiacou jednotkou a hlásil počty náčelníkovi stojacemu na malej tribúne. „Mazáci“ nás na začiatku vždy poučili:
- Musíš nahlásiť vždy vyšší počet ako je tu, aby neboli problémy !
- A koľko !? To si mám vymyslieť !?, zaznelo z mojich úst zúfalo
A tak, keď som míňal náčelníka, zahlásil som hrdo:
- 14.rota, počet 18.
A v skutočnosti nás bolo len 8. Náčelníka to ale nerozhádzalo, pozrel sa na nás, bolo mu jasné, že som si to vymyslel, z chuti sa zasmial a s hlasným smiechom zahlásil :
- No to vieš ! Ha, ha, ha !
Rýchlym pohľadom si nás prepočítal a zapísal si skutočný počet. Môj pokus o podvod ale nebol nijak postihnutý a tak sa moja odvaha každý deň zvyšovala, niekedy som zahlásil aj trojnásobok skutočného počtu, neskôr som sa ustálil a vždy som hlásil fiktívny dvojnásobok, on si zapísal skutočný počet a tak to fungovalo do konca. Pardon okrem jediného dňa, keď si veliteľ útvaru prišiel osobne skontrolovať rozcvičku. Náš veliteľ bol dobre informovaný a prišiel v časovom predstihu a nekompromisne a surovo osobne zobudil aj zhodil z postele všetkých „mazákov“ a donútil ich ísť na rozcvičku aspoň jedenkrát za rok. Keď prišli na rozcvičku a zbadali veliteľa útvaru, všetko pochopili.
Jedného dňa okolo 5.hodiny poobede, keď už všetci vojaci z povolania boli doma, náš priamy veliteľ odrazu vyhlásil nástup celej jednotky. Boli sme veľmi prekvapení, nástup okolo 5.hodiny bol výnimočný, len keď sa stalo niečo veľmi závažné. Všetci sme nedočkavo čakali, čo nám povie, a nakoniec z neho vyliezlo:
- Vojaci ! Dal som si vás nastúpiť preto, lebo som vás už dlho nevidel.
Tým nás úplne dostal, naozaj taký dôvod nástupu nás nenapadol.
Po príchode na vojnu nás prekvapil aj príkaz, podľa, ktorého na osobných plechových skrinkách, kde mali vojaci uložené všetky vojenské veci, nemohli byť zámky. Dôvodom vraj bolo to, že keď bude vyhlásený poplach, vojaci by sa mali bez problémov dostať k svojim veciam. Keď mali na skrinkách zámky, často sa stávalo, že vojaci stratili kľúč a pri poplachu sa nedostali k veciam, čo bol poriadny problém. Výsledok bol ten, že vojaci si navzájom kradli veci, a tie, ktoré im chýbali, si museli zaplatiť. Postupne si preto všetci obstarali zámky, bez ohľadu na nejaký oficiálny rozkaz. Asi dva mesiace po našom príchode prišiel na kontrolu nášho útvaru sám minister národnej obrany. A prvé čo si všimol, bolo, že jeho rozkaz o skrinkách bez zámkov sa úplne ignoruje. Bol veľmi nahnevaný a hneď sa spýtal ako je to možné. Odpoveď od veliteľa útvaru bola typicky obranná:
- Tie zámky si tam vojaci dávajú svojvoľne
- Jak je to možné ! Neexistuje ! Okamžite odstrániť !
Nabehli vojaci s krompáčmi a odrazili všetky zámky.
Dúfam, že vás to neuspalo, ale tých príbehov by vydalo aj na dielo – Vojenská romantika v ére socializmu, mohol by sa aj vytvoriť nový televízny seriál – Bakalári - len na základe príbehov od divákov, ktorí zažili povinnú vojenskú službu v ére socializmu.
Alebo skúste pridať ďalší zábavný, raritný a možno aj napínavý príbeh, smelo do toho !
