Načo nosiť drevo do lesa, keď ho môžeme nosiť do mora...
Toto posolstvo pána Lasicu mám veľmi rád.
Bol som štyri dni pri Jadrane.
More čo chutilo ako Vincentka ( to je taká slaná minerálka ) , slnko, vlhký vzduch, čajky.
Ešte bolo studené, ale vliezol som doň.
„Spoluoddychujúci" chválili pohostinnosť domorodcov. Za ich úslužnými úsmevmi som však nevidel veselosť.
V jeden večer Chorváti vyhrali vo futbale. Hotelový bar sa naplnil miestnymi mladíkmi. Pili a kričali.
Po výhre začali spievať.
Dovolenkári ich s úsmevom sledovali . Ťahavé balkánske melódie.
Pozoroval som ich , sediac v kresle.
Kamarát - znalý jazyka, a pomerov , sa ku mne nahol a pošepkal o čom spievajú.
Všetko oslavné piesne na ich fašistických dôstojníkov v druhej svetovej vojne.
Dopili, dospievali a odišli.
Spomenul som si na „našich" mladých slovenských fašistov. Nezažili vojnu. Ani žiadne hrôzy.
Obe skupiny mladíkov zažili úplne iné detsvo.
Obe však stále nosia drevo do mora. Vidia v tom zmysel.
Odchádzali sme ráno.
Popri rozstrieľaných fasádach a masových hroboch schovaných v lesoch.
