Keď finančníci z celého sveta zistili, že strýko na záchrane kongšských goríl v podstate nič nezarobil,
( ak, teda, nerátame, že získal MISS Borneo) a že ich investície na záchranu kadečoho a kadekoho sa im už nikdy nevrátia, rozhodli sa strýkovi pomstiť. A to, samozrejme, nie hocijako.
Rozhodli sa ho zabiť.....(Dych vyrážajúce, čo?)
Nič netušiaci strýko si užíval lásku hlboko v kongšskom dažďovom pralese, obklopený po tesáky ozbrojenými cvičenými gorilami a milujúcou MISS Borneo, ktorá mu každé ráno prala trenky pri domčeku pod vodopádom. Používala na to jadrové mydlo, ktoré si strýko ako správny Slovák stále nosil zo sebou.
Nad pralesom sa, ale, začali zbiehať mračná, hoci nebolo obdobie dažďov. Čoraz častejšie bolo na oblohe vidieť malé helikoptéry. Gorily ich zaregistrovali ako prvé.
Finančníci v nich huckali svojich súkromných pilotov : „Zaleť nižšie! Nižšie, nech ho vidím!"
( ...strýka, samozrejme...)
A, keďže, boli sprostí ako baky, nemali žiaden vojenský výcvik, zabudli na základné žoldácke pravidlo, ktoré znie:
-Keď sa na niekoho kukám, je vysoká pravdepodobnosť, že ten sa kuká na mňa.-
Takže strýko v kokpitoch veľmi rýchlo spoznal svetových finančníkov - veď počas svojej kariéry s nimi po telefóne často kul pytle.
Bolo mu to podozrivé, nechápal, čo v Kongu hľadajú, prečo je ich tak veľa, a keďže nebol paranoik, veľmi rýchlo pochopil, že ho chcú zabiť.
Len nevedel, prečo.
Po večeroch s Miss Borneo dumali nad dôvodom. Nevedeli prísť na to, komu by mohli vadiť vycvičené gorily, ktorým nerobilo problém odpraviť na onen svet aj 20 priekupníkov s gorilím mäsom za deň.
Za ten čas sa stalo neslýchané... Finančníci zo všetkých kútov zemegule sa dohodli, že sa stretnú na čistinke pod dažďovým pralesom a dohodnú sa na spoločnom postupe pri zabíjaní strýka.
Neslýchané to bolo preto, lebo sa takto spolu ešte nikdy nestretli na spoločnom rokovaní a so spoločným cieľom ( odjakživa, predsa, každý hrabal na vlastnom piesočku s jediným cieľom: Zarobiť pre seba najväčšie peňáze.).
Stretnutie, samozrejme, dohadovali asistenti finančníkov - väčšinou prsnaté blondíny.
(Našli sa aj brunetky.) Tie pobehovali po pralese s laptopmi a satelitnými telefónmi a riešili priestor stretnutia. Termín bol stanovený na deviatu ráno.
Ráno stál na čistinke obrovský klimatizovaný vojenský stan, vo vnútri zaprataný luxusnými sedačkami, plazmovými televízormi a stovkami dalších idiotín, ktoré sa mi tu nechce popisovať.
Dôležité je, že o deviatej v stane sedeli všetci podstatní finančníci sveta.
Stretnutie otvoril Bill Gates a po desiatich minútach bol plán zabitia strýka na svete.
Vybraný finančník sa mal v noci priplížiť ku strýkovi a tromi presnými ranami mu mal podstrčiť pohár s jedom, ktorý vyzeral ako káva.
Začalo sa losovať, kto bude ten nešťastník...zvolili spôsob najkratšej zápalky.
O chvíľu už v strede stanu zvieral v ruke najmenšiu zápalku Karol Konárik.
Finančníci ho spokojne poklepkávali po pleciach a Karol bol úprimne zdesený, pretože ho čakala ťažšia úloha, ako rozbehnúť biznis s katamaránmi..
Zvečerilo sa, a vyzbrojený jedom vyzerajúcim ako káva, ňal sa kráčať hore úpätím dažďového pralesa.
Hore sa ešte raz pozrel dole do údolia, kde finančníci, vyrochnení vo vyhrievaných sedačkách, ťahali z cigár a pomaly vstúpil do pralesa.
Strýko sa v tých chvíľach oddával tantrickému sexu s MISS Borneo a ani vo sne ho nenapadlo, že cez prales sa k nemu blíži jeho osud.
Svitla noc. Strýko sa pobral do postele, nastavil si budík, pod vankúš si uložil jadrové mydlo a zaspal. Oddychoval len chvíľu. Zobudil sa s nepríjemným pocitom, že v chyžke nie je sám.
Oči mu pomaly privykali na tmu a keď privykli, vo dverách rozoznával siluetu muža.
Hneď mu hlavou prebehlo, že opýtať sa postavy niečo v tom zmysle: „To si ty, MISS Borneo?", by bolo nemiestne, tak zo seba dostal len: „Idete ma zabiť? " Postava muža nahlas súhlasne prikývla.
Strýko nelenil. Pod vankúšom nahmatal jadrové mydlo a z celej sily ho hodil do hlavy. (Alebo, teda, do postavy hlavy.)
Postava zjajkla, hlesla: „Do psej matere!" A sklátila sa na zem.
Strýko síce trochu prekvapený, že počuje rodnú reč, priskočil k mužovi, pár chvatmi mu obtočil silné námornícke lano okolo pása a zasvietil...
Súbežne s touto nervydrásajúcou scénou sa v chyži goríl odohrával úplne iný, prozaickejší príbeh.
Gorilí samci, totiž, nemohli spať.
Ich družky boli, totiž, už druhý týždeň na školení o získavaní grantov z európskej únie v Nairobi.
Príčina nespavosti samcov bola teda jasná a statný samec dokončieval svoj prejav o tom, že v prípade, že samica nie je dva týždne doma,má samec tým pádom pádny dôvod na neveru.
O tejto teórii ostatných samcov nemusel statný dlho presviedčať a o chvíľu padol návrh ísť spoločne do pralesa a „niečo si pohľadať".
Skupina gorilých samcov sa po krátkom blúdení ocitla nad čistinkou s luxusným stanom. Zacítili omamné vône asistentiek finančníkov, ktoré spali v oddelenej časti stanu a pomaly sa k nemu zakrádali, vedení žiadzou.
Spomínaná žiadza im však rypáky..(.. no...rypáky..) oblbla natoľko, že si v tej hustej pralesej tme pomýlili dvere do, z mojej strany, správnej časti stanu...
Nasledujúce scény som sa, po dlhom váhaní, rozhodol nezverejniť, ale teraz už viete, prečo sa svetoví finančníci tvária na obrazovkách vašich televízorov tak zdesene.
Gorilí samci, teda, zo stanu odchádzali spokojní, popiskujúci si najnovší hit od Majkla Džeksona ( ó zasa symbolika), a my sa môžeme vrátiť späť k nervydrásajúcej scéne v strýkovej chyžke...
Zviazaný a omráčený Karol Konárik ležal na zemi. Jadrové mydlo ležalo opodiaľ a strýko rozsvietil...
„Karči, si to ty?"
„Ja, Jozef, ja!"
„Zabiť si ma došiel, ty judáš?"
„Všetko ti vysvetlím, Jožko!"
„Čo to máš v ruke?"
„Jed, čo vyzerá ako káva."
„Hej, takže, vravíš, že zabiť si ma nedošiel..."
„Vysvetlím ti všetko, Jozef, nerob scény!"
„Ležíš v moje chyžke a v ruke máš kávu, čo vyzerá ako jed, tak mi nevrav, že robím scény!"
„Nemám kávu, čo vyzerá ako jed."
„A čo, kurva, máš? Však si mi to pred chvíľou povedal ty sám!"
„Mám jed, čo vyzerá ako káva."
„To je, fakt, sakramentský rozdiel, Karol."
„Vďaka, že si si to všimol, Jozef."
„Čo som si, akože všimol?"
„Že je to sakramentský rozdiel."
„Prestávam ti rozumieť, Karol, a jadrového mydla mám ešte dosť."
„Nieže tak, nieže, Jožko, tak som to nemyslel."
„Je mi jedno, ako si to nemyslel! Ležíš mi tu v chyžke a máš jed, čo vyzerá ako káva."
„Kávu."
„Hej, čo vyzerá ako jed...to si mi už vravel. Povieš mi aj niečo nové?"
„Poviem ,Jožko, poviem... pozdravuje ťa Mara z horňího konca."
„Aba! A či vari, ozaj, Mara? „
„Héééj, veru, Mara."
„A Zuza ma nedala pozdraviť? „
„Jáj, Jožko, Zuza nie. Zuza nie..."
„Pľuha jedna! Aj stužky do vlasov som jej oňehdá na jarmoku bou býval kúpil, a ona ma nedá pozdraviť!„
„Pľuha je to, Jozef! Aj farár vraveli."
„Fíííííí aba vari, aj farár?!"
...
V takomto duchu strýko s Karolom Konárikom predebatovali celú noc a stiahli asi tri litre domácej pálenky. Nadránom už zaspávali v objatí a ani si nespomenuli na nejakú kávu, čo vyzerá ako jed.
Zdesení finančníci si v stane chvatne balili veci, gorilí samci spokojne chrápali vo svojej chyži.
Nad pralesom vychádzalo slniečko a začali vypiskovať vtáci.
Začínal sa ďalší z prenádherných daždovopralesných dní...
Od tohto dňa sa už nikto strýka nepokúsil zabiť.
PS: nabudúce o tom, ako strýko odišiel z Konga
