V jedno júnové ráno sme so strýkom posedávali v hojdacích kreslách pred jeho bornejským domom a popíjali šesťdesiatročnú hruškovicu zo Slovenska.
Strýko zasnene sledoval západ slnka nad slabomodrou lagúnou, skrotený mravenčiar ticho priadol pod jeho nohami.
Miss Borneo v kuchyni buchotala s hrncami a lámanou španielčinou sa pokúšala od našej thajskej slúžky Gerdy zistiť, kde jej odložila obľúbenú tupperware remosku.
O chvíľu vybehla z domu, tresla o zem sadu tanierov a hystericky zajačala:
„Mám po krk tej blbej Gerdy! Mám pokrk blbého Bornea! Mám po krk tohto multimiliardárskeho ničnerobenia! Zasa sa blíži obdobie dažďov a ja sa zbláááááááznim!"
Strýko si len potichu zamrmlal: „Aj tebe sa asi blíži obdobie daždov." a razantne vstal z kresla.
Mravenčiar protestne zachrochtal a odbehol do kuchyne za Gerdou ( Rozmaznávala ho švábmi.).
„Láska moja, pod ku mne! Vieš, ako mi trhá srdce, keď sa rozčuľuješ? Čo by si povedala na výlet?" spýtal sa.
Miss Borneo sa ešte chvíľu tvárila ako lineárny urýchľovač častíc, ale potom sa hodila strýkovi okolo krku.
„Zober ma odtiaľto, Drahý, zober! Ale čo najďalej!"
Strýko sa jemne odpútal z jej objatia, chytil ju za ruky a zahlásil:
„Ideme na Slovensko! Zoznámim ťa s rodičmi!"
Miss Borneo povedala: „Juchú!" a odbehla sa baliť.
O pol hodinu nás limuzína vysadila na súkromnom letisku, ktoré si strýko dal postaviť priamo za domom.
Strýko sa ma v lietadle niekoľkokrát pýtal, či ho po prílete komunisti naozaj nezavrú, a už mi s tým liezol na nervy.
„Sakra, odišiel si odtiaľ v tridsiatom treťom a komunisti už na Slovensku nevládnu!"
(Musel som mu trochu klamať.)
Miss Borneo bola počas letu podozrivo ticho, začítaná do anglicko - českého slovníka.....
Pri pomyslení na to, ako by strýko - zarytý národovec - reagoval na „hezký den" od Miss Borneo pri zoznámení s jeho rodičmi, vymenil som jej slovník za slovensko - maďarský a šiel si zdriemnuť. Leteli sme nad Rumunskom - fakt sa nebolo na čo pozerať.
Zobudila ma Miss Borneo so slovami: „Vstávej, gyere ide kicsi fiam, slivovica, pozsony repulótér!"
Jej snaha zapôsobiť na strýkových rodičov bude mať určite úspech....
Tušil som problémy...
...a tie aj došli. Pilot si nevšimol bratislavské letisko a pristál vo Viedni.
Strýko teda bozkával rakúsky asfalt, Miss Borneo vykrikovala : „Vstávej, gyere ide kicsi fiam, slivovica, pozsony repulótér!" Mravenčiar oštiaval kolesá boeningu, rozospatá Gerda chlácholila nešťastne plačúceho pilota.
Po vysvetlení nedorozumenia sme sadli do taxíku a zamierili k hranici.
Strýko sa ma cestou niekoľkokrát pýtal, či ho na hranici komunisti naozaj nezavrú, a už mi s tým neuveriteľne liezol na nervy.
Slovensko strýka privítalo zastúpené buzerantským colníkom na Bergu , ktorý chcel vidieť mravenčiarov pas a pustil nás až vtedy, keď som mu povedal, že je to mláďa a podľa novely zákona 315, odsek 4, odstavec 2b mravenčiar môže mať pas až od piateho roku života, nakoľko mu nos dovtedy stále rastie a nebol by na fotke identifikovateľný.
Sedemročný mravenčiar sa zatiaľ nenápadne pokúšal spoza zadných sedadiel vydolovať zaschnuté omrvinky....
Po prechode hraníc sa strýko rozplakal. Miss Borneo vyjavene zízala na Petržalku a Gerda, ako strýkova suplujúca ochranka, vkladala náboje do zásobníkov všetkých UZI, ktoré v kufri mala. Viedenský taxikár znervóznel a na prístavnom moste skoro minul odbočku na Komárno.
Na majeri pri Zemianskej Olči - rodisku multimiliardára Jonatána Mleczka - stará žena práve pohladkala šedivého invalidného psíka, netušiac, že o pár minút bude objímať syna, ktorého nevidela neuveriteľných šesťdesiat rokov....
O chvíľu už jemné békanie oviec na majeri preťal výkrik „ Mama! Oco! Som doma!!!
Všetci plakali. Všetci.
Miss Borneo využila krátkej odmlky v smrkaní a s predpaženou pravicou pristúpila k budúcemu svokrovi s vetou: „Kicsi fiam, slivovica! Moc me teší!"
Gerda si ovešaná samopalmi čistila topánky od ovčích, ehm, zeme a mravenčiar, stojaci zoči - voči starému psovi, oňuchával jeho zadok.
Chudák, starý pes. Dvakrát mal zlomenú chrbticu, telo má do tvaru „U" a keď utekal zadnými nohami si predbiehal tie predné.
Ďalší záchvat strýkovho plaču vyvolal práve pohľad na psa. Bol to on. Bodrík - strýkov pes, ktorého dostal na birmovku za kostolom v Lipovom....
Ťažko sa mi píšu tieto riadky, pretože som plakal aj ja. Vidiac cez slzy strýka, ako vchádza do svojej malinkej detskej izbičky, následne na nej otvára miniatúrne dvierka, ako obchytkáva v ručičkách drevenučkého koníčka....
Dojemné...
O chvíľu sme už všetci sedeli v kuchyni, rozvoniavala melta, za oknami sa v júlovom vetre pokyvkával rozmarín, Strýko prikladal, čo mu do rúk prišlo do malej piecky a nad nami sa vznášalo pravé rodinné dojatie.
Strýko bol doma... Po dlhom čase.
PS: v daľšej časti sa dočítate:
x - Strýko rieši dlh Sociálnej poisťovne
x - Gerdin konflikt zo Sylviou Glendovou
x - Sklamanie mravenčiara v Aquaparku v Bešeňovej
