Tatry boli od detstva mojím obľúbeným výletným i dovolenkovým miestom. Už ako malá som sem chodila na návštevy ku starkej. Hory a ich okolie poznám veľmi dobre a stali sa mojím druhým domovom. I preto sa víchrica z 19. novembra 2004 zapísala aj do môjho srdca veľmi hlboko.
Naša prvá cesta do Tatier po katastrofe sa niesla v znamení znovurozpoznávania okolia, obdivovania výhľadu na Poprad a okolitú krajinu (kiežby sa nám ten výhľad nikdy nenaskytol...) a sem-tam sa objavili i slzy.
Tu je zopár obrázkov, pri ktorých sa mi aj teraz tisnú slzy do očí.
Mesačná krajina
Tatranská panoráma s "vykosenou" oblasťou
Tu kdesi jazdí električka
Spomínaný výhľad (v pozadí so Šrobárovým ústavom)
Pohľad na Slavkovský štít z Horného Smokovca
Takto vietor "zhúžval" strechu na budove v Starom Smokovci
Vyriedený les
Výhľad zo Štrbského Plesa
Moja starká bývala v osade Pod Lesom, tá je časťou Dolného Smokovca. S rodinou som sem prišla prvý krát po víchrici v lete 2005. Rovnako ako strata nádherného lesa ma zarmútilo aj toto:
Na mieste týchto rozostavaných budov si pamätám nádherný les s vyše 17 metrov vysokými stromami, ktorých vetvy príjemné šušťali pri menšom vetríku. Tento zvuk sa mi v spomienkach vždy objavil ako prvý, keď sa povedalo Tatry. Odteraz to je len večný rachot strojov, nákladných áut a ich smrad, ktorého sa už asi nikde nezbavím. Pozrite, necelý rok po katastrofe sa začali prvé práce podnikavcov, ktorí radi ťažia z akejkoľvek smutnej situácie. Podľa mojich najnovších informácií sa v týchto bytoch už aj býva. Ako rýchlo dokážu niekedy rásť tie byty...
