Pozorne som si ich na hlavnej stránke súťaže prezrela. Mnohé z nich majú niečo do seba, ale možno aj "od seba". Každá z fotografií je unikátna pretože zachytila jedinečný okamih a niekedy ju fotoreportér vytvoril aj napriek tomu, že bol ohrozený jeho vlastný život.
Fotografia unaveného vojaka, letiacich črepín a roztrhaných tiel po útoku na Benazir Bhuttovú, afgánskeho muža, ktorý drží zranené dieťa... I takéto obrázky sa našli medzi ocenenými. Čo tieto fotografie spája? Bolesť, smútok, nešťastie.
Čo o ich úspešnosti rozhodlo? Určite aj fakt, že vystihujú niečo osobité, niečo, čo v ostatných častiach sveta nie je možné vidieť každý deň. Niečo, čo môže priblížiť dianie vo svete každému. Ich drsná autentickosť.
Milujem fotografovanie. Keď som si prezerala tieto fotografie, bola som ohromená a zároveň mnou otriasla predstava, ako by som konala ja v podobnom prípade, na mieste kde to vrie.
Snažila som sa vcítiť do momentálneho "stavu" toho - ktorého fotografa. Ako to prebiehalo pred tým a po tom, ako stlačil spúšť?
Neviem či by som dokázala fotiť ľudské utrpenie. Fotografiu afgánskeho muža držiaceho malého chlapca považujem za úplne nádhernú. No keď si predstavím, že to nie sú nainscenované pózy typu Saudekovej tvorby, ale krutá realita... neviem si predstaviť, že by som pchala svoj objektív "pod nos" človeku ktorý sa trápi, miesto toho, že by som sa snažila mu aspoň trochu pomôcť.
Na jednej strane týchto fotografov obdivujem. Že dokážu za každej okolnosti pracovať naplno a podávať aj prostredníctvom fotografie správy o dianí vo svete, no na druhej strane sú stále moje zmiešané pocity.
Fotiť či nefotiť...ľudské utrpenie, bolesť, skazu, nešťastia?
