To, o čom som len počula, sa mi včera potvrdilo!

Už dávno sa nestalo, že by sme sa ako rodina vybrali na film do kina. Predsalen to naše lučenské nepatrí práve k tým najpohodlnejším, no tento fakt sme mu tentokrát odpustili. Bathory nás svojou mystikou, hereckým obsadením, otvorenými otázkami, aj všadeprítomnými plagátmi a reklamami v médiách i piesňou od Katky Knechtovej zlákala.

Lístky sme mali zakúpené vopred, pretože sme tušili, že to v deň premietania s ich kúpou už také ľahké nebude. A naše predtuchy sa potvrdili.

To nebol len hlúčik mladých ľudí a zaľúbených párikov na prvom, druhom či treťom rande, ktorí sú v posledných rokoch najčastejšími návštevníkmi kín. To bol dav,tlačiaci sa do vestibulu kina, ktorý nás v prvom okamihu prekvapil. Všetky generácie boli zvedavé, netrpezlivo prestupovali z nohy na nohu, čakajúc v rade na posledné voľné lístky a na nasledujúce premietanie. A ten rad bol poriadne dlhý!

Sadli sme si na naše miesta a sledovali, ako sa sedačky pomaly obsadzujú.

Potom to klasické BIM-BAM-BOM... plátno sa roztiahlo, premietla sa upútavka na rozprávku, svetlá zhasli a obecenstvo stíchlo... Začala sa 140 minút trvajúca hra svetiel, zvukov a hudby.

Sedeli sme v najvyššom rade. Pod nami sa v tom šere objavilo plno hláv a plece pri pleci. Žiadne miesto neostalo voľné! Diváci sledovali film so zatajeným dychom a ako jednotná masa reagovali na každý humorný alebo nepríjemný podnet. To som ešte na žiadnom filmovom predstavení nezažila. Snáď len pri zlacnených premietaniach pre školy.

Nebudem sa k samotnému filmu dlho vyjadrovať, recenzii tu už bolo dosť. Jednoducho sa mi páčil. I keď sa Jakubisko s faktami pohral, jeho režisérsky rukopis v ňom spoznal azda každý.

Gratulujem, pán Jakubisko, ale nielen k Bathory, je to hlavne ku všetkým zaplneným slovenským kinosálam a amfiteátrom! Vaša tvorba priťahuje, zabáva a minimálne na tých 140 minút zjednocuje veľmi veľa ľudí,... a presne tak to má byť!