Ako to vlastne skončilo?

Konečne Október - začiatok nového akademického roka! Po štyroch mesiacoch prázdnin som opäť otvorila dvere mojej internátnej izby a s úľavou som zhodila na zem všetky batohy, ktorými som sa nabalila z domu. Sadla som si na posteľ a zalial ma príjemný pocit spokojnosti. Predsa sa mi to podarilo. Tie celý jún trvajúce „behačky“ sa mi nakoniec oplatili.

Odkedy ma vedúca študentských domovov odstavila faktom, že bez školskou lekárkou overenej lekárskej správy nedostanem internát, nevedela som niekoľko nocí ani zaspať. Ocitla som sa medzi dvomi mantinelmi.

Čo mám urobiť?

Preregistrovať sa po skúškovom, v čase začiatku môjho štvormesačného voľna, k cudzej lekárke? A celé prázdniny žiť s pocitom, že ak sa mi niečo stane, nebodaj ochoriem, tak sa budú musieť moje výsledky ťahať cez polku republiky? Ale po tých štyroch mesiacoch by som sa mohla prísť ubytovať naspäť na internát!

Alebo mám zostať u svojej lekárky, ktorá ma pozná od môjho narodenia, žiť si cez prázdniny pokojným životom? No na druhej strane by sa mi začal nový kolotoč zvaný hľadanie vhodne situovaného a pomerne finančne ľahko splácateľného privátu v Trnave. Utópia.

Vedela som len jedno. Že chcem kompromis. Zostať u svojej doktorky a internátnu izbu, ktorá bola vlastne na dosah a predsa tak ďaleko.

Pár dní som chodila s hlavou v smútku, až kým mi moja drahá priateľka neporadila informovať sa na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Aký perfektný nápad!

Milá pani mi cez telefón vysvetlila, že lekárka nemôže podmieňovať vydanie potvrdenia u nej neregistrovanému pacientovi registráciou, pretože tu máme slobodnú voľbu lekára. A pokiaľ by šlo, ako v mojom prípade, o jednorázové potvrdenie, tak je povinná ho takémuto žiadateľovi vydať po zaplatení poplatku.

Vyzbrojená informáciami „z hora“ a svojou kartotékou som sa asi po tretí krát vybrala naspäť do Trnavy. Pani doktorke som predložila moju prosbu a opäť som dostala „vynadané“ že keďže u nej registrovaná nie som, ona mi to potvrdenie dať nemôže. Tentokrát som sa už ale nedala, povedala som jej že som sa informovala „na vyšších miestach“ a tam mi povedali o vydávaní potvrdení na základe poplatkov.

Pani doktorka na mňa zodvihla zrak a konštatovala: „V poriadku, nechajte mi tu kartotéku a za poplatok 500 SK vám to potvrdenie vydám.“

„Päť kíl??? Si normálna?“ prebehlo mi v tom momente mysľou. Prehltla som fakt, že za tie peniaze som si mohla kúpiť spiatočný lístok do Prahy a navštíviť tam svojich priateľov... snáď nabudúce.

Zaplatila som to a do rúk sa mi dostal trojriadkový papier, kde stálo niečo v zmysle: Na zákl ade výsledkov vyšetrení doporučujem prideliť internát v blízkosti školy.

Kľúč pre moju internátnu izbu na ďalší rok!


...a žila šťastne na internáte až do začiatku ďalšieho akademického roka!


----
Týmto ĎAKUJEM každému, kto mi poradil a držal palce v tomto suboji s byrokraciou!